„Žijú medzi nami“

„František Prokop, 30ročný, bývalý súkromný zamestnanec jednej bratislavskej továrne, bol prepustený zo závodu pre rozličné machinácie. Keď už vyčerpal všetky svoje príjmové zdroje, špecializoval sa na vydieračstvo. V prvom rade napísal dopis Štefanovi Čermákovi, úradníkovi nemocenskej pokladne, že ak mu hneď nevyplatí 10.000 Kčs, že ho oznámi pre falšovanie rozličných poukázok. […] Druhý výhražný dopis napísal Prokop správcovi obchodu [s] hodvábom fy Lyon Schwarzovi, v ktorom ho vyzval, aby na určitý deň a hodinu sa dostavil do jednej brnenskej kaviarne, kde sa musia vraj porozprávať o jednej chúlostivej veci. V tomto dopise vyhrážal Prokop Schwarzovi, že ak by neprišiel do Brna, oznámi ho polícii pre homosexualitu. Schwarz vydieračský dopis ignoroval a keď sa Prokop prišiel osobne vyhrážať, Schwarz zavolal na políciu a podal naňho trestné oznámenie,“ písal Národný denník v roku 1928 v rubrike Zo súdnej siene.

Prípad Františka Prokopa sa skončil pred súdom: za vydieračstvo dostal trest „3 roky káznice bezpodmienečne“. Takýto výsledok však nebol samozrejmosťou. Mnohé prípady vydierania spojené so skutočnou, predpokladanou alebo len účelovo podsunutou homosexuálnou orientáciou obete sa nekončili spravodlivým potrestaním vydierača. Naopak, často mali pre vydieraných ľudí ťažké následky: psychické vyčerpanie, ohrozenie povesti, stratu pracovného miesta či kariéry. Národný denník už v roku 1924 pri podobných prípadoch lakonicky poznamenal: „Týmto spôsobom dohnali vraj jedného až k samovražde.“

V medzivojnovom Československu boli v platnosti zákony, ktoré trestali intímny styk medzi osobami rovnakého pohlavia od jedného až do piatich rokov odňatia slobody. Trestnosť homosexuality vytvárala prostredie, v ktorom mohol byť človek ohrozený aj vtedy, keď sa proti nemu nenašiel žiadny dôkaz. Stačilo podozrenie, narážka, klebeta alebo výhražný list.

Dobové vnímanie homosexuality sa skladalo z viacerých vrstiev predsudkov a mocenských tlakov. V cirkevnom prostredí bola často označovaná za hriech, v medicínskych kruhoch za odchýlku alebo poruchu, ktorá si vyžaduje liečbu, a policajné či súdne orgány postupovali podľa paragrafov. V širšej spoločnosti prevažovala predstava, že ide o niečo zakázané, nevhodné a ohrozujúce vtedajší poriadok a morálku.

V takomto prostredí bolo veľmi ťažké verejne hovoriť o láske, túžbe či identite, ktorá sa vymykala očakávaniam väčšiny. Ešte ťažšie bolo hovoriť o tom v rodine, škole alebo v práci. Ľudia homosexuálnej orientácie preto často žili život, ktorý nemohli prežívať otvorene a v súlade so sebou. Mnohí sa pre svoje city trápili, niektorí sa pokúšali o „liečbu“, iní o celoživotný celibát. Veľká časť z nich uzatvárala manželstvá, pretože to od nich očakávala rodina aj spoločnosť. Dôsledkom býval dvojitý život, pretvárka, osamelosť a nenaplnené očakávania na oboch stranách manželského vzťahu.

Dobová tlač tento tlak ešte zosilňovala. V lokálnych aj celoslovenských novinách sa objavovali články o homosexualite najmä v súvislosti s policajným vyšetrovaním, súdnymi pojednávaniami a verdiktmi: „Homosexualista Fodor sa priznal“, „Lučenecká homosexualita pred súdom“, „Nový homosexuálny škandál v Nitre“. Vtedajší gejovia a lesbické ženy si o sebe mohli čítať, že to, čo cítia alebo chcú prejavovať, je „zvrhlé“, „perverzné“ a „úchylné“. Sú to slová, ktoré ani po sto rokoch úplne nezmizli z verejných diskusií o právach LGBT ľudí. Novinová rétorika pritom takmer vždy pracovala so škandálom, senzáciou a morálnym rozhorčením. Mesto bolo vraj „vzrušené“, verejnosť pobúrená a prípad sa predkladal ako dôkaz „skleslosti mravov“.

Jednou z ciest, ktorú rodiny alebo samotní dotknutí ľudia v tejto situácii volili, bola liečba. Rodičia často nabádali svojich synov, aby podstúpili terapiu, ktorej cieľom mala byť „sexuálna zmena“. Za týmto účelom navštevovali kliniky v Prahe, Bratislave či vo Viedni. Z dochovaných svedectiev však vyplýva, že tieto pokusy neprinášali zmenu orientácie, ale skôr ďalšiu vrstvu hanby, únavy a ekonomickej záťaže.

Mladý úradník s iniciálami K. J. napríklad podstúpil na bratislavskej klinike liečbu formou sugescie a hypnózy. Pol roka dochádzal ambulantne, no nepociťoval žiadnu zmenu a celý proces napokon považoval za zbytočný. Aby liečba konečne prestala, lekárovi uviedol, že „sa z homosexuality vyzdravel a už cíti lásku k ženám“.

Iný mladý muž, absolvent žilinskej reálky vystupujúci pod iniciálami R. I., sa stal obeťou vydierania. V dôsledku toho sa o jeho orientácii dozvedela rodina aj okolie. Na naliehanie matky podstúpil vo Viedni psychoanalytickú liečbu u Wilhelma Stekela. Trvala takmer tri štvrte roka a stála ho značnú sumu peňazí. Rovnako ako K. J. napokon lekárovi povedal, že sa vyliečil, miluje ženy a ďalšiu liečbu nepotrebuje. V skutočnosti však celý proces opisoval ako „hrozne trápny“, finančne náročný a bez akéhokoľvek výsledku. Napriek tomu Stekel vo viedenskom medicínskom časopise uvádzal jeho prípad ako úspešný dôkaz liečby homosexuality psychoanalýzou.

Výrečný je aj prípad Pavla S., absolventa bratislavskej obchodnej akadémie. Susedia ho udali matke ako „Männerjägera“ – lovca mužov. Na jej naliehanie a na odporúčanie známeho lekára navštívil viedenskú kliniku a dlhší čas podstupoval terapiu. Podľa jeho vlastných slov neprinášala žiadne výsledky, ba dokonca uvádzal, že „ešte viac horlil po pekných študentoch“. Keď sa „liečebné“ výdavky vyšplhali na 12.000 Kčs, povedal lekárovi aj matke, že je vyliečený. Z dostupných prameňov vieme, že Pavol S. sa napokon nešťastne zamiloval a ukončil svoj život utopením v Dunaji.

Tieto príbehy ukazujú, že kriminalizácia a patologizácia homosexuality neexistovali oddelene. Zákon, rodinný tlak, medicínske autority, novinová rétorika a spoločenská hanba vytvárali jeden systém. Človek sa v ňom nemusel ocitnúť pred súdom, aby bol trestaný. Niekedy stačilo, že sa bál, že sa pred súd alebo pred oči verejnosti vôbec dostane.

Odborná mienka bola v tom období prevažne v súlade s bežným spoločenským vnímaním homosexuality. Napriek tomu sa v medicínskych aj právnických kruhoch postupne objavovali ľudia, ktorí začali ustálené názory prehodnocovať. Ich motivácia mohla byť rôzna: odborný záujem o nové výskumné témy, humanistické presvedčenie, skúsenosť s konkrétnymi prípadmi alebo právna citlivosť voči nespravodlivosti. Spájal ich však jeden cieľ: dekriminalizácia.

Ani československí lekári, ktorí v medzivojnovom období vystupovali v prospech zmeny, sa nezhodovali vo všetkom. Mali rôzne predstavy o pôvode a príčinách homosexuality. Do verejnej diskusie však prinášali nové argumenty a snažili sa presadiť zrušenie všeobecnej trestnosti homosexuálnych stykov. V Čechách k nim patril napríklad psychiater Hugo Bondy, na Slovensku lekár Karol Matulay, neskôr známy ako významný psychiater a neurológ.

Podobné hlasy zaznievali aj z právnických kruhov. Už na začiatku 20. rokov sa objavovali názory, že paragrafy trestajúce rovnakopohlavný styk väzením sú barbarské a v praxi napomáhajú vydieračskej kultúre. Československo po svojom vzniku fungovalo v duálnom právnom modeli: v Čechách a na Morave zostávala v platnosti rakúska trestná legislatíva, na Slovensku uhorská. Tento stav mal byť dočasný a zmeniť ho mala pripravovaná právna reforma. Jedna z komisií vypracovala štúdie, ktoré argumentovali v prospech dekriminalizácie a navrhovali zrušenie paragrafov trestajúcich rovnakopohlavný styk medzi dospelými osobami. K prijatiu novej trestnej legislatívy však počas trvania medzivojnovej republiky pre zdĺhavosť procesov už nedošlo.

V prospech dekriminalizácie homosexuality sa ozývala aj občianska spoločnosť – dnešnými slovami. Boli to predstavitelia intelektuálnych elít, literáti, umelci, ľudia zo strednej vrstvy úradníckych profesií, ale aj samotní zástupcovia „sexuálnej menšiny“. Dobovo sa nazývali „menšinári“ a začali hovoriť sami za seba.

„...rovnopohlavne milujúce osoby, ktoré ešte aj v dnešnej pokrokovej dobe kňazi všetkých náboženstiev ako hriešnikov zatracujú, sudcovia ich ako zločincov súdia a niektorými osobami sú ľútostne považovaní za chorých. Tak teda sú homoeroti karhaní ako hriešnici, pohŕdaní ako zločinci, ľutovaní ako nemocní, pritom ich nepriatelia sú si zajedno a to za: potrestanie a vymýtenie rovnopohlavne milujúcich. Ale objektívne, vedecké bádanie, ktoré rovnopohlavne milujúcich podrobilo prísnemu, dôkladnému a vecnému skúmaniu, ustálilo ich za riadnych, slušných, dôstojne sa chovajúcich ľudí. Ba čo viac, dokázalo sa, že sú medzi nimi tiež aj cenné zložky civilizácie, kultúry, pokroku...“, napísal Imrich Matyáš, jeden z menšinárov, slovenský úradník a priekopník úsilia o zrušenie trestnosti homosexuality.

V roku 1931 začal v Prahe vychádzať časopis Hlas sexuální menšiny, neskôr Nový hlas a Hlas přírody, ktorý s prestávkami vychádzal do roku 1938. Založila ho skupina angažovaných ľudí najmä z prostredia vtedajšej LGBT komunity. Nechceli sa už nečinne prizerať nespravodlivosti a nedôstojnému postaveniu „homoerotov“. Ich argumenty sa opierali o aktuálne vedecké výskumy, predovšetkým o prácu sexuológa Magnusa Hirschfelda a jeho kolegov z Inštitútu sexuálnej vedy v Berlíne, založeného v roku 1919.

Hirschfeld tvrdil, že homosexualita nie je choroba, ale jedna z prirodzených podôb ľudskej sexuality, ktorú nemožno žiadnymi prostriedkami zmeniť. Ak sa niekto o takúto zmenu pokúšal, mohol zmeniť len svoje správanie, často iba dočasne, nie svoje city. Počas svojej praxe sa stretával s homosexuálnymi mužmi a ženami z rôznych vrstiev, rôzneho vzdelania, charakteru aj krajín. Dospel k záveru, že ich nespája nič iné než skutočnosť, že sa narodili ako homosexuálni. Pýtal sa preto, koho títo ľudia pri vzájomne súhlasných prejavoch lásky ohrozujú a prečo majú znášať trest za to, že hľadajú šťastie a sebanaplnenie tak ako každý iný človek.

Magnus Hirschfeld navštívil Československo viackrát. Na pozvanie Imricha Matyáša prišiel aj do Bratislavy, kde v budove Reduty prednášal o potrebe prehodnotiť pohľad na homosexualitu z vedeckého hľadiska. Jeho heslo – dosiahnuť spravodlivosť prostredníctvom vedy – vystihovalo aj širšiu ambíciu hnutia. Nešlo iba o zmenu paragrafov, ale aj o zmenu jazyka, ktorým sa o ľudskej sexualite hovorilo.

Hlasisti, inšpirovaní nemeckým hnutím, prinášali texty úplne odlišné od dobového mediálneho diskurzu. Právnik František Čeřovský písal dobre vyargumentované glosy o potrebe zrušiť trestajúce paragrafy. Jana Mattuschová vyzývala vtedajších gejov a lesby, aby sa zapojili do etického úsilia o spoločenskú zmenu. V Hlase vychádzali okrem aktivistických a právne ladených článkov aj poviedky, básne a osobné texty.

Na základe reakcií čitateľov z rôznych častí republiky sa redakcia rozhodla zriadiť aj písomnú poradňu. Ľudia sa v nej zdôverovali so skúsenosťami s vydieraním a žiadali o pomoc. Mladé ženy a muži písali, ako majú o svojej orientácii hovoriť s rodičmi, alebo sa pýtali, čo môžu robiť, aby žili autenticky a v súlade so „svojím založením“. Hlas ponúkal aj zoznamovaciu rubriku. V 30. rokoch tak československé lesby a gejovia získali väčšiu možnosť sa spoznať. A aj tí, ktorí túto možnosť nevyužili, mohli vďaka poradni, rubrikám a básňam pocítiť, že nie sú sami ani izolovaní vo svojom hľadaní.

Imrich Matyáš písal, že aj napriek prenasledovaniu, príkoriam paragrafov a hanbe, ktorú v týchto ľuďoch vyvolávala spoločnosť, cirkev aj zákony, existuje nádej na dobrý život. Svoju prácu nechápal iba ako publicistiku alebo osvetu. Išlo mu aj o konkrétnu pomoc ľuďom z komunity a o vytváranie siete podpory.

Snažil sa získavať odborníkov, napríklad lekára Karola Matulaya, ale aj ďalších ľudí, ktorí mohli verejne alebo odborne podporiť zrušenie trestajúcich paragrafov. Cielene oslovoval aj ľudí z komunity pôsobiacich na odborných pozíciách, aby pomohli osvetou, právnou argumentáciou alebo konkrétnou pomocou. Nie vždy sa stretol s porozumením. Jeden univerzitný profesor, o ktorom Matyáš vedel, že je gej, mu napríklad odkázal, aby ho neotravoval, pretože nechce mať „s takými“ nič spoločné. Matyáš si trpko poznamenal, že potom „nápadne chrlil hnev na svojich súkmeňovcov“.

Pripravená právna reforma sa napokon nestihla uskutočniť. Na konci 30. rokov sa republika ocitla v ohrození zvonka aj zvnútra. Po druhej svetovej vojne sa legislatíva zmenila až po komunistickom prevrate, no nový trestný zákon z roku 1950 homosexualitu naďalej trestal. Spolková činnosť ani vydávanie časopisu ako Hlas už neboli možné. Homosexualita sa opäť stala témou vhodnou na vydieranie, nátlak a politické zneužitie.

Na začiatku 50. rokov bol Matyáš pravidelne predvolávaný na výsluchy. Vyšetrovatelia sa od neho pokúšali získať informácie o ľuďoch z homosexuálnej komunity, najmä o tých, ktorí mohli mať napojenie na Demokratickú stranu alebo boli potenciálne vydierateľní a tým použiteľní v politických hrách. Výsluchy ho psychicky vyčerpávali, no nepodľahol im a „neprepožičal“ sa k spolupráci. Neskôr si zapísal: „Márna bola ich snaha, mňa donútiť k zrade tých, pre ktorých som sa zasadzoval skoro 40 rokov! Nedosiahli svojho cieľa a tak mňa slovami ´vypadnite...ty...´ z miestnosti vykázali.“

Ani po týchto skúsenostiach neprestal vo svojej osvetovej práci. Pokračoval v súkromných prednáškach a písal listy na Ministerstvo spravodlivosti, v ktorých sa dožadoval novelizácie trestného zákona a zrušenia antihomosexuálnych paragrafov.

V polovici 50. rokov realizoval psychiater a sexuológ Kurt Freund z Psychiatrickej kliniky Univerzity Karlovej v Prahe spolu s kolegami, najmä Karlom Nedomom, výskum zameraný na údajné možnosti zmeny orientácie u homosexuálnych mužov. Účasť na výskume bola dobrovoľná a nakoniec sa ho zúčastnilo takmer 300 mužov. Oslovené lesbické ženy o podobné experimenty neprejavili záujem.

Pokusy prebiehali drasticky. Zúčastnení vypili čaj alebo kávu s emetínom, látkou vyvolávajúcou zvracanie, následne im lekár vpichol emetín aj do žily a premietal na stenu obrázky sporo odetých mužov s výzvou, aby si ich predstavovali ako sexuálnych partnerov. Pri inom pokuse im injekčne aplikovali mužský hormón a potom premietali obrázky sporo odetých žien.

Freund bol na začiatku svojich pokusov optimistický. Na základe výsledkov a rozhovorov s dotknutými ľuďmi však dospel k záveru, že tieto metódy nevedú k zmene orientácie. Dôležitým výsledkom jeho výskumu bolo aj konštatovanie, že dobrovoľný intímny styk medzi dospelými osobami rovnakého pohlavia nepredstavuje pre spoločnosť žiadne nebezpečenstvo a že pretrvávajúci trestný postih je zbytočný.

Práve Kurt Freund a Karel Nedoma sa významne zasadili o to, aby sa tieto závery premietli do legislatívnej praxe. V roku 1961 bol zrušený paragraf 241, ktorý postihoval rovnakopohlavný styk medzi dospelými. Matyáš tento krok veľmi uvítal. V jeho pozostalosti sa zachovali aj opisy listov adresovaných Freundovi a Nedomovi, v ktorých ich žiadal, aby sa zasadili o zmenu, a prikladal k nim roky pestovanú argumentáciu založenú ešte na Hirschfeldových výskumoch.

Dnešná otázka „prečo sa neprizná, že je gej?“ je aj pozostatkom čias, keď bola homosexualita kriminalizovaná. V prostredí, kde priznanie mohlo znamenať vyšetrovanie, stratu práce, rodinné odmietnutie, vydieranie alebo verejné poníženie, sa mlčanie stávalo stratégiou prežitia. Dejinám LGBT ľudí preto nemožno rozumieť len cez otázku viditeľnosti. Treba sa pýtať aj na cenu, ktorú mala viditeľnosť v konkrétnom historickom období.

Po prijatí nového trestného zákona v roku 1961 sa celospoločenské vnímanie gejov a lesieb menilo len veľmi pomaly. V mediálnom diskurze naďalej prevažovali články, ktoré homosexualitu predstavovali ako niečo cudzie, napríklad titulkom „Amerika, svet homosexuálov“ vo Večerníku v roku 1967, alebo písali v duchu podobnom medzivojnovej tlači. Len zriedka sa objavil text ako článok „Žijí mezi námi“ z Mladého světa z roku 1972, v ktorom autor vyvracal viaceré rozšírené predsudky.

Skutočnejší posun a možnosť nadviazať na prvorepublikovú spolkovú činnosť priniesol až rok 1989. V roku 1990 bola úplne zrušená trestnosť homosexuality a zrovnoprávnil sa vek legálneho sexuálneho styku na 15 rokov pre všetkých. V slovenských podmienkach to bola na dlhý čas posledná legislatívna zmena, ktorá ovplyvnila život „rovnopohlavne milujúcich“ k lepšiemu.

Príbehy vydieraných mužov, neúspešných liečebných pokusov, hlasistov, poradní, listov aj výsluchov pripomínajú, že dejiny LGBT ľudí nie sú iba dejinami paragrafov. Sú to aj dejiny každodenného strachu, vynaliezavosti, solidarity a odvahy. A zároveň dejiny ľudí, ktorí napriek tlaku svojej doby trvali na tom, že právo na dôstojnosť, lásku a dobrý život sa nemá odkladať na neskôr.

Matyáš, Imrich: Pohlavný život vo svetle vedy s kritikou určitých §-ov trestného zákona. 2. – 8. diel (s výnimkou strateného 5. dielu). Poznámky, úvahy, denníkové záznamy.

Seidl, Jan a kol.: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Host, Brno 2012.

Národný denník, 17. mája 1924, č. 113.

Národný denník, 21. augusta 1927, č. 190.

Národný denník, 16. marca 1928, č. 64.

Slovák, 20. januára 1928, č. 16.

Slovenský deník, 19. februára 1932, č. 41.

Slovenský národ, neodvislý autonomistický denník, 11. júna 1925, č. 31.

www.matyas.sk 

https://napotulkach.inakost.sk/ 

https://sk.queermemory.eu/

Text je prepracovanou a upravenou verziou článku, ktorý pôvodne vznikol pre časopis Post Bellum – Príbehy 20. storočia: Rovnaká láska, 1/2024.