„Jste homosexuelní, zaplaťte nebo...!“
Drzost nízkých individualit nezná mezí. V minulých dnech došlo k zatčení pětičlenné party, jež v Praze vytvořila vyděračskou společnost. Nejstarší z nich, 43letý Antonín Lippert, mající za sebou už 20 roků těžkého žaláře, zorganisoval falešné policejní komisařství. Lippert představoval se jako detektiv Borkovec z pražského policejního ředitelství, ostatní jako detektivové. Samosebou, že se nejdříve vrhli na vydíraní homoerotů. Kolik jich měli ve „vyšetřování“ s napřaženou pravicí a se slovy „dejte“, nedá se zjistit, jelikož poškození raději dají vyděrači poslední kabát, než by se udáním individua vystavili nebezpečí podezírání. Jen § 129 umožňuje darebákům páchaní vyděračských zločinů.“[1]
A hneď za tým nasledovala výzva: „Přesto však může se mnohému přihodit, že padne do spárů těchto bestií mezi lidmi. V takovém případě obavy stranou! Přijďte nejkratší cestou do redakce Hlasu; postaráme se o to, abychom darebáka učinili neškodným.“[2]
Tieto slová vyšli v roku 1936 v Hlase, liste pre sexuálnu reformu. Nie je to iba krátka správa o jednom prípade vydierania. Je to aj presný obraz doby, v ktorej samotný zákon vytváral podmienky strachu, mlčania a zneužívania ľudí. Intimita medzi osobami rovnakého pohlavia bola vtedy trestná a trest mohol dosiahnuť jeden až päť rokov ťažkého žalára.[3] V praxi síce súdy často ukladali nižšie tresty, no dôsledky mohli človeka sprevádzať celý život: poškodená povesť, strata práce, nemožnosť zamestnať sa v štátnej alebo verejnej správe, ohrozenie penzie či sociálneho zabezpečenia.
Pre mnohých to znamenalo život v neustálom napätí. Stačilo podozrenie, anonymný list alebo vydieračská hrozba a z človeka sa mohol stať „prípad“. Práve v tomto prostredí vznikol časopis, ktorý sa rozhodol hovoriť nahlas o tom, čo malo podľa vtedajšej morálky zostať skryté.
Zákon, ktorý vyrábal strach
Už v 20. rokoch 20. storočia sa v Československu objavovali pokusy založiť spolok, ktorý by upozorňoval na nespravodlivosť trestných paragrafov a usiloval sa o dekriminalizáciu homosexuality. Úrady však takýto spolok nepovolili. To, čo sa nepodarilo spolkovou cestou, začala na začiatku 30. rokov robiť tlač: vznikol Hlas sexuální menšiny, prvý tlačový orgán ľudí, ktorí sa dobovo označovali ako „sexuálna menšina“ alebo „menšinári“.
Na prvý pohľad išlo o nenápadný časopis. Jeho vizuál nebol okázalý a vydavateľské podmienky boli skromné. Obsahovo však išlo o odvážny, moderný a burcujúci projekt. Jeho cieľ bol jasný: zrušiť paragrafy, ktoré ničili životy mnohým ľuďom, odstraňovať predsudky voči homosexuálne a bisexuálne orientovaným osobám a vytvoriť okolo časopisu komunitu ľudí, ktorým záležalo na reforme spoločnosti.
Nenápadný časopis s veľkou ambíciou
Časopis založili v roku 1931 bratia František a Vojtěch Černí. Do vydávania sa pustili aj preto, že ich podľa vlastných slov „četní rozumní lidé“ presviedčali, že takýto časopis má zmysel a bude mať podporu. Od začiatku si však uvedomovali, že ak má vychádzať pravidelne, spracúvať podnety od čitateľov a zároveň viesť verejnú polemiku, nebude možné robiť ho iba popri práci a bez finančného zázemia.
Hlas nebol úzko špecializovaným odborným periodikom. Mal skôr podobu spoločenského časopisu, v ktorom sa stretávali politické texty, právne argumentácie, literárne príspevky, básne, poviedky, fejtóny, správy zo zahraničia aj inzercia. Práve inzertná rubrika mala pre komunitu osobitý význam. Umožňovala zoznamovanie, sprostredkúvala kontakty a vytvárala priestor, v ktorom sa ľudia mohli aspoň nepriamo uistiť, že nie sú sami.
Časopis zároveň uverejňoval reklamy na podniky, reštaurácie a živnosti otvorené ľuďom homosexuálnej orientácie. Niekedy preto, že ich prevádzkovatelia alebo zamestnanci sami patrili ku komunite, inokedy jednoducho preto, že išlo o miesta, kde sa dalo stretávať bezpečnejšie než inde. Ak mala vzniknúť občianska angažovanosť, najskôr musela vzniknúť sieť dôvery.
Komunita, ktorá sa ešte len učila byť verejná
Najsilnejšie pôsobili texty, ktoré dnes môžeme nazvať mobilizačné. Redakcia nimi oslovovala čitateľov a čitateľky, aby nezostávali pasívni, aby podporili časopis a pripojili sa k spoločnému úsiliu o zmenu zákona. Tento apel sa opakoval takmer v každom čísle. Hlas neustále zápasil s nedostatkom peňazí a vyzýval „homoerotov“, aby prispeli na jeho vydávanie ako na spoločnú vec.
Praktické prekážky pritom neboli zanedbateľné. Redakcia napríklad vynakladala značné prostriedky na to, aby časopis posielala predplatiteľom diskrétne, v uzavretej obálke. Bolo to drahšie než bežné doručovanie novín, ale pre mnohých čitateľov išlo o nevyhnutnú podmienku. Verejne odoberať takýto časopis mohlo znamenať podozrenie, klebety, rodinný konflikt, stratu zamestnania alebo vydierateľnosť.
Hlas teda nevytváral iba priestor pre texty. Vytváral aj ochranný priestor pre ľudí, ktorí žili medzi túžbou po dôstojnom živote a každodenným strachom z odhalenia.
Časopis ako nástroj zmeny
Redakcia neposielala časopis iba platiacim čitateľom. Zadarmo ho zasielala aj tým, ktorých chcela získať pre podporu dekriminalizácie: poslancom, ministerstvám, policajným a sudcovským organizáciám, právnikom, lekárom či významným verejným osobnostiam. Časopis mal byť argumentačným nástrojom a zároveň dôkazom, že „sexuálna menšina“ nie je izolovanou skupinou jednotlivcov, ale spoločenskou témou.
Dôležitú úlohu v tom zohrával Imrich Matyáš (1896 – 1974), slovenský úradník, publicista a osvetový pracovník, poverený vedením slovenskej redakcie Hlasu. Matyáš zasielal časopis lekárskym autoritám z oblasti psychiatrie a rodiacej sa sexuológie na Slovensku, právnikom, súdom, sudcom aj ďalším vedeckým autoritám. Robil to s nádejou, že argumenty publikované v Hlase ich presvedčia a postupne prispejú k zmene odborného i verejného pohľadu.
Vo svojich textoch zdôrazňoval, že homosexualita je „prirodzenosť, nijak a nikdy nezmeniteľný stav“ a že jej prejavy „nikomu na svete nie sú škodlivé“. Z toho podľa neho vyplývalo, že je krutou nespravodlivosťou týchto ľudí deklasovať, pohŕdať nimi a považovať ich za menejcenných či druhoradých občanov.[4]
Či a ako na Hlas reagovali úrady alebo jednotlivé autority, dnes nevieme s istotou povedať. Matyáš však vo svojich denníkoch a prácach uvádzal, že sa mu podarilo získať na svoju stranu Karola Matulaya, neskôr významného slovenského psychiatra a neurológa, aj právnika Vojtecha Hudeca. Hudec sa na právnickom zjazde k reforme československej legislatívy vyslovil za odtrestnenie homosexuality a jeho argumenty nápadne pripomínali Matyášove formulácie. Napokon, Matyáš a Hudec boli aj kolegami na úrade sociálneho zabezpečenia.
Keď sa prvý Hlas vyčerpal
Zakladatelia časopisu sa z finančných a organizačných ťažkostí napokon nedokázali dostať. Bratia Černí sa ešte pokúšali získavať podporu aj na komunitných zábavách, kde sa stretávala homosexuálna klientela, a vyzbierať sumy potrebné na ďalšie vydávanie. V roku 1932 však svoju činnosť ukončili.
Tým sa však príbeh časopisu neskončil. Úsilie bratov Černých prevzala nová redakcia, ktorá sa nechcela zmieriť s tým, že by zánikom časopisu oslabli aj snahy o emancipáciu homosexuality v Československu. Meno Vojtěcha Černého sa pritom z dejín Hlasu nestratilo; vráti sa do nich ešte raz.
Nový hlas: dôstojnosť namiesto „prekliatych lások“
Od roku 1932 pokračoval časopis pod názvom Nový hlas. Viedla ho redakcia v zložení Jiří Karásek ze Lvovic (1871 – 1951), známy český básnik a spisovateľ, ktorý bol pre vtedajšiu komunitu vzorom a žijúcou legendou, právnik a advokát František Čeřovský (1881 – 1962), ktorý síce sám ku komunite nepatril, no za jej práva sa zasadzoval až do konca života, a Eduard Weingart, literárny pseudonym pražskej úradníčky Jany Mattuschovej.
Nový hlas nadviazal na predchodcu v „nekompromisnosti a pevnosti v hájení zájmů našich lidí a jejich práv na život a prosté lidské štěstí“.[5] Zároveň sa usiloval zvýšiť kvalitu textov a nestavať časopis na osobných sporoch. Narážal tým zrejme aj na vnútorné konflikty spojené so štýlom vedenia pôvodnej redakcie Vojtěcha Černého, ktoré časť ľudí odrádzali od angažovanosti.
V novoročnom príspevku z roku 1933 preto zaznelo, že Nový hlas nebude „časopisem prokletých lásek, nýbrž lidí, kteří pozvolna dosahují uznání lidské společnosti a usilují o úplné své zrovnoprávnění před společností i před zákonem“.
Tento posun je dôležitý. Redakcia nechcela hovoriť len o utrpení, samote alebo zakázanej láske. Chcela hovoriť o občianskej dôstojnosti, o právach a o mieste homosexuálnych ľudí v spoločnosti.
Limity vlastnej doby
Aj Nový hlas však niesol stopy svojej doby. Časť redakcie sa vyhraňovala voči homosexuálom, ktorí viditeľne prekračovali rodové normy alebo sa správali spôsobom, ktorý podľa redakcie poškodzoval verejný obraz celej komunity. V časopise sa objavovalo presvedčenie, že uznanie spoločnosti možno dosiahnuť najmä spoluprácou s „normálnymi“ ľuďmi, teda dobovo povedané s heterosexuálnou väčšinou.[6][7]
Z dnešného pohľadu ide o napäté a problematické miesto. Ukazuje však, že ani emancipačné hnutia nevznikajú vo vákuu, mimo svojho sociálneho a politického kontextu. Aj ľudia, ktorí sa zasadzovali za spravodlivosť a rovnosť, neraz prijímali hranice dobovej predstavy o prijateľnosti, slušnosti a „dôstojnej“ reprezentácii menšiny.
Po nástupe nacistov k moci v Nemecku v roku 1933 získal Nový hlas ešte jeden rozmer. Keďže homosexuálna tlač bola v Nemecku zakázaná, československý časopis sa stal jedným z posledných periodík svojho druhu. Redakcia preto začala uverejňovať aj nemecké texty v samostatnej prílohe.
Prečo Nový hlas zanikol
Ani Novému hlasu sa však nepodarilo prekonať slabý záujem predplatiteľov a finančné vyčerpanie. V roku 1934 skončil. Redakcia neskôr trpko konštatovala, že mnohí mali záujem skôr o telesnú stránku homosexuality než o politickú a spoločenskú prácu, ďalší sa obávali diskreditácie pri doručovaní časopisu, robotnícke vrstvy neuspokojovali vedecké texty a vzdelanejších čitateľov zasa populárnejší obsah. „Nebylo prostě možno v omezeném rozsahu vyhovět všem,“ zhrnul časopis svoje možnosti.[8]
Za touto vetou cítiť sklamanie, ale aj veľmi praktický problém. Hlas a Nový hlas sa pokúšali robiť naraz viac vecí: byť komunitným časopisom, odbornou platformou, právnou poradňou, literárnym priestorom, politickým nástrojom aj miestom vzájomného povzbudenia. Na takúto ambíciu však mal časopis len veľmi obmedzené finančné, personálne a spoločenské zázemie.
Návrat Hlasu a stratené čísla
V roku 1936 sa na scénu opäť vrátil pôvodný zakladateľ Vojtěch Černý (1893 – 1938) a obnovil vydávanie časopisu pod názvom Hlas. List pro sexuální reformu. Historickému výskumu je však dnes k dispozícii iba prvé číslo z októbra 1936. Ďalšie čísla, ktoré vyšli v rokoch 1936 a 1937, sa v evidencii Národnej knižnice Českej republiky už nenachádzajú. Naposledy boli dostupné pred rokom 1993. Kam zmizli a či ich niekto odcudzil, nevieme. Doteraz sa nenašli a považujú sa za stratené.
Prvé číslo obnoveného Hlasu opäť prinášalo najmä texty vyzývajúce ľudí, aby sa prihlásili k obhajobe svojich práv a podporili zrušenie protihomosexuálnych zákonov. Objavil sa v ňom aj článok o perzekúcii homosexuálov v nacistickom Nemecku. Redakcia uvažovala, že by časopis rozdelila na dva tituly: jeden odbornejší, určený politickým a vedeckým autoritám, a druhý komunitný, zameraný na samotných homosexuálnych čitateľov. Tento zámer sa však už nenaplnil. V roku 1937 časopis opäť zanikol, najmä z ekonomických dôvodov.
Brnenský Kamarád
Popri pražskom Hlase stojí za zmienku aj brnenský časopis Kamarád - časopis věnovaný zájmům přátelství uznaným vědou a kulturními státy, ktorý v roku 1932 založil v Brne slovenský maliar Štefan Leonard Kostelníček (1900 – 1949). V archívoch sa zachovalo iba jedno číslo, preto nie je isté, či napriek ambíciám vydavateľa nebolo zároveň aj posledné, alebo či vyšlo viac čísel, ktoré sa nezachovali.
Kamarád si vytýčil podobné ciele ako jeho pražský „starší brat“: usilovať sa o zrušenie trestných paragrafov, odstraňovať predsudky o homosexualite, motivovať ľudí z komunity k angažovanosti a poskytovať im právne i lekárske poradenstvo. Deklaroval, že nechce byť konkurenciou Hlasu, ale naopak posilniť spoločné úsilie, a vyzýval čitateľov, aby odoberali oba časopisy. Pražská redakcia však podľa viacerých náznakov vnímala Kamaráda skôr ako trieštenie síl a zdrojov.
Aj do Kamaráda, podobne ako do všetkých verzií Hlasu, prispieval svojimi textami Imrich Matyáš. Práve cez jeho osobu sa slovenská stopa v dejinách medzivojnovej homosexuálnej tlače ukazuje veľmi zreteľne.
Malý počet, veľké odhodlanie
V rokoch 1931 – 1937 vychádzal s prestávkami časopis, ktorý nemal v Československu obdobu. Bol odvážny, burcujúci a moderný. Spájal politické texty s literatúrou, právne argumenty s osobnými výzvami, reklamy s fejtónmi a praktickú pomoc s víziou spoločenskej reformy.
Mnohí autori a autorky písali pod pseudonymami alebo skratkami. Aj to ukazuje, aké ťažké bolo v tom čase verejne sa prihlásiť k vlastnej orientácii alebo sa zasadzovať za práva skupiny, ktorá bola zákonom, medicínou, cirkvou aj verejnou mienkou často deklasovaná a ponižovaná.
Ako Hlas pôsobil na svojich čitateľov, dnes už nedokážeme presne zmerať. Nevieme spočítať, koľkým ľuďom dal nádej, koľkí ho čítali potajomky, koľkým pomohol pochopiť vlastnú skúsenosť a koľkí sa vďaka nemu odvážili písať, vyhľadať pomoc alebo sa pridať k spoločnému úsiliu.
Vieme však, že existoval. A to samo osebe nebolo málo. V čase, keď zákon umožňoval vydieranie a spoločnosť často nútila ľudí k mlčaniu, Hlas vytvoril priestor, kde sa dalo hovoriť o dôstojnosti, právach, vede, láske a ľudskom šťastí.
Nechajme preto záver Imrichovi Matyášovi, jednému z najpovolanejších svedkov tohto úsilia: „Veru sme boli malý počet, ktorí sme sa takmer výhradne len duševnými zbraňami vedy a humanity v prospech homoerotov exponovali. […] Ten malý počet mužov a žien, ktorí sa predsa postavili do bojovného šiku, čestne obstáli a tým sa zaslúžili o spravodlivosť a pokrok. Im patrí tiež úcta a nehynúca vďaka, o ktorú – ako ich poznám – nestoja.“[9]
Poznámky
[1] Hlas. List pro sexuální reformu, č. 1, 1936, s. 12.
[2] Tamže.
[3] Paragraf 129 trestného zákona trestal rovnakopohlavný styk trestom odňatia slobody až do 5 rokov ťažkého žalára. Keďže novovzniknuté Československo kontinuálne prebralo rakúsko-uhorskú legislatívu, mladá republika sa riadila dvoma právnymi systémami: v Čechách a na Morave platil trestný zákon, ktorý trestal homosexuálny styk mužov i žien, na Slovensku paragraf 241 trestal rovnakopohlavný styk medzi mužmi, žien sa netýkal.
[4] Matyáš, Imrich: Pohlavný život vo svetle vedy s kritikou určitých §-ov trestného zákona. VI. diel, s. 43-44.
[5] Podľa Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno: Host, 2012, s. 169.
[6] V tomto kontexte sa tým myslia heterosexuálni ľudia. Pojem „normálni“ sa v tejto tlači používal často, nie však v dnešnom hodnotiacom význame.
[7] Podľa Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno: Host, 2012, s. 178.
[8] Podľa Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno: Host, 2012, s. 189-190.
[9] Matyáš, Imrich: Pohlavný život vo svetle vedy s kritikou určitých §-ov trestného zákona. VII. diel, s. 42-43.
