Bude třeba vrátiti vás pozemským barvám,
rozestříti nad vámi duhu,
dáti vám jít po kobercích Východu,
opojiti vás krví růží zrozených v ranní rose,
rozlíti do vašich snů omamnou vůni,
rozezníti kolem vás vlnění hudeb
a dáti pít vašim rtům nápoj temných hroznů,
jenž uzrál v ohni poledních sluncí. [1]
Spisovateľ a literárny kritik Jiří Karásek ze Lvovic (1871 - 1951) je v slovenskom umeleckom prostredí známy najmä ako zberateľ umeleckých diel. Niektorým čitateľom sa možno vybavia aj jeho básnické zbierky, literárne práce či publicistické texty pre český časopis Moderní revue. Oveľa menej sa však hovorí o tom, že už za svojho života sa stal symbolickou oporou pre ľudí s homosexuálnou orientáciou a neskôr aj pre prvorepublikové hnutie za dekriminalizáciu homosexuality v Československu – pre tzv. menšinárov.
Keď v roku 1895 prebiehal súdny proces s írskym dramatikom Oscarom Wildom (1854–1900), obvineným zo „sodomie“, Karásek patril k nemnohým ľuďom v českých krajinách, ktorí sa ho verejne zastali. O tridsaťšesť rokov neskôr ho Jana Mattuschová, redaktorka časopisu Hlas sexuální menšiny, nazvala „otcom hnutia“ a „prvým bojovníkom“.[2]
Aristokrat menšiny
Jiří Karásek ze Lvovic, vlastným menom Josef Karásek, sa narodil do chudobnej meštiackej rodiny na pražskom Smíchove. Po maturite začal študovať teológiu, štúdium však nedokončil a zamestnal sa ako poštový úradník. Literatúra ho priťahovala už počas gymnaziálnych rokov. Neskôr spolu so svojím gymnaziálnym druhom Arnoštom Procházkom založil časopis Moderní revue (1894), zameraný predovšetkým na českú a francúzsku dekadentnú tvorbu.[3]
Moderní revue chcela písať otvorene o témach, ktoré dobová spoločnosť vytláčala na okraj. Sexualita k nim nepochybne patrila. Mladí autori a autorky okolo časopisu – medzi nimi aj neskôr čítankoví Otokar Březina či S. K. Neumann – vystupovali proti konzervatívnej morálke a spoločenskému pokrytectvu. Karásek do revue prispieval básňami, prózami a esejami a spoluredigoval ju až do jej zániku v roku 1925.
Prídomok „ze Lvovic“, ktorým sa začal podpisovať, mal naznačovať jeho údajný aristokratický pôvod. Karásek tvrdil, že je potomkom matematika a astronóma Cypriána Karáska Lvovického ze Lvovic (1524–1574) z kráľovohradeckého rodu, po ktorom mal podľa vlastných slov zdediť aj „básnickú túžbu po hviezdach“. Priama genealogická príbuznosť sa však nepreukázala. Prídomok preto možno čítať aj ako gesto sebaštylizácie: ako spôsob, ktorým Karásek zvýraznil vlastnú jedinečnosť a odstup od priemernosti, proti ktorej sa dekadentná moderna tak rada vymedzovala.[4]
Keď sa zastal Oscara Wilda
Súdny proces s Oscarom Wildom v roku 1895 sa skončil trestom dvoch rokov ťažkých prác. Česká verejnosť sa pritom s Wildom a jeho tvorbou vo väčšej miere zoznámila práve cez jeho „aféru“; dovtedy v tomto prostredí nebol príliš známy. Škandál zároveň otvoril tému homosexuality spôsobom, ktorý bol zväčša odsudzujúci a moralizujúci. Tlač písala o Wildovi v duchu dobových predstáv: označovala ho za „skazenú beštiu“ a jeho „sodomské správanie“ využívala ako dôkaz údajného morálneho úpadku umelca.
Karásek vo svojich Spomienkach priznal, že veľmi ťažko niesol spôsob, akým české časopisy o Wildovi písali. Zareagovať sa rozhodol práve prostredníctvom Moderní revue: „A navrhl jsem Procházkovi, abychom poplivanému básníkovi zjednali satisfakci aspoň u mládeže, když už celá česká veřejnost byla naštvána proti Wildovi. Navrhl jsem proto, že by mohla Moderní revue vydati celé zvláštní číslo věnované Oscaru Wildovi. Procházka velice ochotně na to přistoupil a společně jsme zredigovali toto senzační číslo v červnu roku 1895.“[5]
Vydanie tohto obranného čísla bolo odvážne nielen literárne, ale aj osobne. Karásek sám patril k homosexuálnej menšine. V čase, keď bolo možné homosexuálny styk trestať ako „smilstvo proti prírode“, sa verejne zastal človeka prenasledovaného za podobné obvinenie. Moderní revue tak nevstúpila do Wildovej kauzy iba ako literárny časopis, ale aj ako priestor obrany identity a dôstojnosti jednotlivca.
Spor o etiku a právo na vlastnú prirodzenosť
Wildovské číslo Moderní revue obsahovalo Wildovu esej „Úpadok klamstva“, prvý preklad Wilda do češtiny a niekoľko obranných textov na tému homosexuality. Súčasťou čísla bola aj polemika s článkom v časopise Naša doba, podpísaným pseudonymom Sursum. Neskôr sa ukázalo, že jeho autorom bol Tomáš Garrigue Masaryk, budúci prezident prvej Československej republiky. Masaryk v texte označil homosexualitu za „paederastiu“ a za „svinstvo“ odporujúce rozumu i mravným zákonom. Podľa neho takéto akty patrili do súkromia. V prípade Wilda sa však, ako argumentoval, súkromný život premietol do literárneho diela a jeho zverejnením sa „perverzita“ dostala na verejnosť.[7]
Karásek a Moderní revue proti tejto „abstraktnej etike“ postavili predstavu etiky, ktorá nemá byť nadiktovaná zhora. Mala vychádzať z „nejryzejší bytosti“ človeka – teda z toho, čo prvorepublikoví menšinári neskôr pomenovali ako prirodzenú konštitučnú vlastnosť. Ak homosexuálne cítenie nemožno meniť ani liečiť a ak ľúbostný akt dvoch dospelých ľudí nikomu neubližuje, nemá byť ani trestaný. Karásek zároveň upozorňoval, že trestnosť homosexuality vytvára priestor na vydieranie. Paragraf sa mohol zneužiť nielen proti homosexuálnym ľuďom, ale aj proti tým, ktorí homosexuálnej orientácie neboli, no mohli byť obvinením zničení. Práve tieto argumenty sa o tri desaťročia neskôr opakovane vracali v Hlase sexuální menšiny, prvom československom časopise zameranom na prvorepublikovú kvír komunitu.
Vyhnanci lásky
Časopis Hlas sexuální menšiny začal vychádzať v Prahe v roku 1931. Jeho cieľom bolo hájiť záujmy „sexuálnych menšín“, odstraňovať predsudky o homosexualite, dosiahnuť zrušenie paragrafu trestajúceho homosexuálny styk a celkovo „bojovati za práva a uznání sexuálních menšin“.[8]
Keď Karásek v roku 1931 získal štátnu cenu za literatúru, decembrové číslo Hlasu bolo venované jeho osobnosti a dielu. Prinieslo jeho spomienky na vznik wildovského čísla Moderní revue i výber básní s homoerotickými motívmi. Jana Mattuschová (1906 - 2000), píšuca pod pseudonymom sigma, ho v článku „Prvý bojovník“ ocenila za „neochvějnou odvahu, s níž pustil se do boje za to, čím druzí dovedou jen pohrdati“. Vydavateľ Ján Hladký si pri tejto príležitosti spomenul aj na moment, keď Karásek po odovzdaní štátnej ceny navštívil homosexuálny podnik: „Vchází nový příchozí. ‘Mistr Karásek’, šumí od úst k ústům. Je středem pozornosti, hrnou se gratulanti, aby projevili radost k udělení státní ceny Mistrovi ku dnešnímu dnu.“[9]
V homosexuálnej spoločnosti patril Karásek už počas života k pozitívnym vzorom. Podobne o ňom písali aj ďalšie články v Hlase. Slovenský úradník a redaktor časopisu Imrich Matyáš (1896 - 1974) vo svojich memoároch poznamenal, že Karásek sa „nebojácne a otvorene zastával práv homosexuálnej lásky“. Pre ľudí združených okolo hnutia to malo povzbudzujúci význam: cítili, že vo svojom úsilí nie sú sami a že majú oporu v osobnosti, ktorú uznávala aj širšia kultúrna verejnosť.[10]
Tento symbolický rozmer bol dôležitý najmä pre mladšiu generáciu. Karásek sa pre ňu nestal iba literárnou autoritou, ale aj dôkazom, že homosexuálny človek môže verejne tvoriť, myslieť, brániť sa a žiadať dôstojnosť.
Přátelství: komunita namiesto izolácie
Od roku 1932 sa Karásek pripojil k redakcii časopisu, ktorý už vychádzal pod názvom Nový hlas. Figuroval aj v prípravnom výbore Československej ligy pre sexuálnu reformu. Jej ambíciou bolo pristupovať k otázkam ľudskej sexuality na základe moderných vedeckých poznatkov, nie predsudkov a morálneho odsúdenia.
V tom istom roku sa stal predsedom osvetového spolku Přátelství. Spolok vznikol pre ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemali vlastné rodinné zázemie, a mal byť miestom, kde „budeme jedinou velkou rodinou sami sobě“. Pre členov homosexuálnej komunity organizoval prednášky, divadelné predstavenia, tanečné zábavy a zájazdy. Dňa 13. marca 1932 si členovia spolku prezreli aj Karáskovu zbierku obrazov; samotný Karásek im k nej poskytol odborný výklad.[11]
Popri tematických večeroch, zoznamovacích podujatiach a kultúrnom programe sa v spolku konali aj Karáskove prednášky. Úspešný začiatok však čoskoro vystriedal útlm. Dá sa predpokladať, že o spoločenské a zábavné podujatia bol väčší záujem než o pravidelnú organizačnú prácu, ktorú spolkový život vyžadoval.
Karásek napriek tomu už v roku 1932 vnímal výrazný spoločenský posun v postavení homosexuálnej menšiny v Československu. Prispela k nemu osvetová činnosť, väčšia viditeľnosť hnutia a nepochybne aj Karásek ako literárna a intelektuálna autorita. V právnej oblasti sa však očakávaná reforma neuskutočnila. Paragraf trestajúci homosexuálny styk zrušený nebol.
Na konci tridsiatych rokov pretrhla dobre vybudované siete osvetových homosexuálnych spolkov v Európe druhá svetová vojna. Ani povojnové Československo neprinieslo okamžitú zmenu: nový trestný zákon z roku 1950 rovnakopohlavný styk naďalej trestal. Karásek sa zrušenia všeobecnej trestnosti homosexuality v Československu už nedožil. Zomrel v roku 1951 v Prahe na zápal pľúc, takmer zabudnutý.[12]
Jeho význam však z tohto príbehu nevypadáva. Karásek zostáva dôležitý nielen ako dekadentný autor, zberateľ a literárny kritik, ale aj ako človek, ktorý v čase právneho i spoločenského ohrozenia otvoril priestor pre iný jazyk o láske, dôstojnosti a menšine. Dúha v jeho básni nebola iba dekoráciou. Bola pokusom vrátiť ľuďom farby, ktoré im spoločnosť odopierala.
Literature
Lishaugen, Roar. „Nejistá sezóna jiné literatury. Osudy časopisu Hlas sexuální menšiny.“ In: Dějiny a současnost, č. 12, 2007. Dostupné na: http://dejinyasoucasnost.cz/archiv/2007/12/nejista-sezona-jine-literatury-/
Seidl, Jan. Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno, 2012.
„Jiří Karásek ze Lvovic: Vzpomínky. Neobvyklý pohled na známé i zapomenuté osobnosti české dekadence.“ Dostupné na: https://vltava.rozhlas.cz/jiri-karasek-ze-lvovic-vzpominky-neobvykly-pohled-na-zname-i-zapomenute-8403578
Poznámky
- Úryvok z Karáskovej básne „Vyhnancům lásky“ zo zbierky Sexus Necans (1897) o prežívaní lásky homosexuálnych ľudí.
- Lishaugen, Roar. Nejistá sezóna jiné literatury. Osudy časopisu Hlas sexuální menšiny. In: Dějiny a současnost, č. 12, 2007 [online, cit. 8. 10. 2021]. Dostupné na: http://dejinyasoucasnost.cz/archiv/2007/12/nejista-sezona-jine-literatury-/
- V roku 1921 sa stal riaditeľom knižnice ministerstva pôšt a riaditeľom Poštového múzea a archívu v Prahe.
- Jiří Karásek ze Lvovic: Vzpomínky. Neobvyklý pohled na známé i zapomenuté osobnosti české dekadence [online, cit. 11. 10. 2021]. Dostupné na: https://vltava.rozhlas.cz/jiri-karasek-ze-lvovic-vzpominky-neobvykly-pohled-na-zname-i-zapomenute-8403578
- Citované podľa: Seidl, Jan. Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno, 2012, s. 83.
- V trestnom zákone z roku 1852, ktorý platil pre územia spadajúce do habsburskej monarchie, čiže aj české krajiny, boli homosexuálne styky zachytené v § 129 b) a § 130. Podľa nich homosexuálny styk napĺňal skutkovú podstatu zločinu „smilstva proti prírode“ a trestom bol ťažký žalár od jedného do piatich rokov.
- Nie je zrejmé, prečo Masaryk, známy svojimi pokrokovými názormi na feminizmus a úsilím poukazovať na viaceré „nešvary“ v českej spoločnosti vrátane antisemitizmu, zastával menej liberálny postoj k iným variantom ľudskej sexuality. Na základe jeho argumentácie sa zdá, že o téme nemal hlbšie odborné poznatky. Otázne zostáva, či sa jeho postoj časom menil a do akej miery by pristúpil na ďalšie, kvalitatívne odlišné polemiky s predstaviteľmi prvorepublikového hnutia za odtrestnenie homosexuality. Pozri: Seidl, citované dielo, s. 81–83..
- Seidl, Jan. Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno, 2012, s. 501.
- Tamže, s. 86–87.
- Rukopisné memoáre Imricha Matyáša, súkromný archív autorky.
- Seidl, Jan. Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti. Brno, 2012, s. 205.
- K zrušeniu všeobecnej trestnosti homosexuality v Československu došlo v roku 1961.
