V roku 1925 priniesli viaceré bratislavské noviny správu o „zvrhlom obchodníkovi“, ktorý mal zviesť a pohlavne zneužiť „nevinného mladíka“. Tón dobovej tlače bol jednoznačný: verejnosť mala očakávať odsúdenie obchodníka a trest „za mreže ako divokú zver do klietky“.
Ak by sa prípad nedostal k Imrichovi Matyášovi, jednému z najpovolanejších ľudí vtedajšieho Československa v otázke obrany “rovnopohlavne milujúcich”, v archívoch by pravdepodobne zostala iba táto jediná verzia príbehu. [1] Bratislavský obchodník však vedel, že Matyáš verejne vystupuje proti kriminalizácii homosexuálnych ľudí a požiadal ho o pomoc. [2]
Zdanlivo jednoduchá „aféra“ sa tak pred nami rozkladá inak: nie ako príbeh skazeného dospelého a nevinného mladíka, ale ako príbeh vydierania, strachu a zákona, ktorý sa dal zneužiť proti človeku práve preto, že jeho intimita bola trestná.
Lákadlá obchodníka
Vráťme sa na začiatok. Obchodník si počas jednej prechádzky všimol mladíka, ktorého nepoznal. Najprv ho iba pozoroval, potom sledoval a napokon oslovil. Vypýtal si cigaretu a „1 korunku“. Obchodník mu zo súcitu dal, čo žiadal, a považoval vec za vybavenú. Na druhý deň sa však mladík objavil znova, tentoraz priamo pred dverami jeho bytu. Žiadal, aby sa s ním obchodník porozprával „medzi štyrmi očami“. Obchodník netušil, o čo ide, a poslal ho do svojho obchodu, kde sa mali porozprávať.
Tam už mladý muž prešiel rovno k veci. Žiadal 100 korún a zároveň dodal, že „lepšie je bez vadenia peniaze požičať, než aby sa polícia o vašej náklonnosti dozvedela.“ Obchodník sa mohol brániť tým, že je ženatý. Strach, že sa verejne odhalí jeho skutočná identita, však prevážil. Peniaze mu dal.
Nároky sa stupňujú
Tým sa jeho trápenie neskončilo. Naopak, mladík svoje požiadavky stupňoval. Pýtal si ďalšie peniaze, neskôr aj časť tržby, chodil k nemu na obed ako „pozvaný priateľ“, votrel sa mu do bytu ako častý návštevník aj nocľažník, nosil jeho obleky a za jeho peniaze si vydržiaval milenky.
Mladík dobre vedel, že trestnosť homosexuality je jeho najúčinnejšou zbraňou. Spoliehal sa na to, že obchodník sa neobráti na políciu, pretože by tým mohol ohroziť vlastné meno, živnosť aj spoločenské postavenie.
Celá aféra trvala viac ako pol roka. Potom sa mladík rozhodol zájsť ešte ďalej: začal pomer s obchodníkovou manželkou, ktorá naň pristala. Finančne zdevastovaný a psychicky vyčerpaný obchodník napokon nevydržal a vydierača vyhodil „na dlažbu“.
Už na druhý deň však svoj čin oľutoval. Zistil, že prípad začala rozmazávať miestna tlač; jedny noviny dokonca uverejnili jeho iniciály. Vo vtedajšej Bratislave nebolo ťažké zistiť, o koho ide. Obchodník sa ocitol v zúfalstve a premýšľal aj nad samovraždou. Vtedy sa obrátil na Matyáša a vyrozprával mu celý príbeh.
V bratislavskom podsvetí
Matyáš sa prípadu zhostil takmer ako detektív. „Za krátky čas podarilo sa mi poznať dvoch priateľov vydierača,“ píše. „Jeden z nich mi za 20 Kč prezradil, že oný mladík, ktorého X. Y. obchodník vydržiava, si klincom privodil poranenie na pohlavnom úde a pohlavnú chorobu dostal od istej prostitútky, ktorú si vydržiaval z peňazí obchodníka.“
Po vyhodení totiž vydierač prišiel na políciu a obchodníka udal. Zároveň predložil lekárske potvrdenie, podľa ktorého mal byť infikovaný pohlavne prenosným ochorením a poranený na intímnych miestach. Tvrdil, že mu to spôsobil práve obchodník.
Polícia si obchodníka predvolala a dočasne uväznila. Noviny medzitým mohli písať o „nevinnom mladíkovi“ a „zvrhlom chlípnikovi“. V tejto chvíli sa mechanizmus vydierania uzavrel: zákon, ktorý mal údajne chrániť morálku, v skutočnosti chránil vydierača.
Matyáš chcel pôvodne ísť rovno na políciu a svedčiť v obchodníkov prospech. Ten sa však obával, že ďalšie prepieranie mena v novinách ho pripraví o živnosť aj dobrú povesť. Matyáš preto zvolil inú cestu: „Musel som zabočiť na cestu inú. Zamiešal som sa do spoločnosti ľudí vydierača a našiel som ho. Pohrozil som mu, že oznámim polícii, čo o ňom viem a udám tiež, že nakazil ženu obchodníka. Vydierač, pretože som mal nezvratné dôkazy proti nemu a svedkov, cúvol a v prítomnosti dvoch osôb podpísal prehlásenie o úplnej nevinnosti obchodníka.“
Na súde potom obchodník predložil vydieračovo vyhlásenie a obvinenie bolo zrušené.
Kedy to prestane?
Ak by sme čakali, že vydierač bol potrestaný za krivé obvinenie, nedočkáme sa. Matyáš konštatoval, že noviny sa obchodníkovi neospravedlnili, neuverejnili opravu a neurobili nič, čo by do posudzovania celej aféry vnieslo viac objektivity.
Prípad preto uzatvára otázkou, ktorá presahuje jeden bratislavský škandál: „Kedy to prestane? Kedy konečne nevinnému uznajú jeho ľudské práva na život a šťastie? […] Homosexualita je prirodzená, nikomu neškodná vnútorná biologická konštitúcia, nie je to choroba, nie je to neresť, nie je to degenerácia, nie je to získateľné […] a nik sa toho nijak nezbaví.“
V závere svojej reportáže o prípade z roku 1925 vyzval Matyáš homosexuálne orientovaných ľudí, aby sa zaujímali o svoje práva, o vlastnú emancipáciu a o zrušenie paragrafu, ktorý trestal rovnakopohlavné styky. [3]
Práve tento paragraf totiž neznamenal iba abstraktnú právnu hrozbu. V každodennom živote vytváral prostredie strachu, mlčania a vydierateľnosti. Matyášov text preto nie je len záznamom jednej aféry. Je svedectvom o tom, ako kriminalizácia intimity umožňovala ničiť konkrétne životy – a zároveň výzvou, aby sa ľudia prestali hanbiť za to, čo na nich v skutočnosti nebolo trestné, choré ani nemravné.
Footnotes
[1] Imrich Matyáš (1896 – 1974) – pracovník Ústavu sociálneho a dôchodkového zabezpečenia, publicista a osvetový pracovník, ktorého denníky objavené v roku 2012 odkrývajú jedinečný príbeh emancipácie homosexuality v Československu. Viac pozrite na www.matyas.sk.
[2] V období, ktoré sa spomína v tomto texte, bola homosexualita trestná. Tresty sa pohybovali od niekoľkých mesiacov až do piatich rokov ťažkého žalára. Paragraf trestnosti homosexuálneho styku medzi dospelými osobami (18+ rokov) bol v Československu zrušený v roku 1961.
[3] Matyáš, Imrich: Hrůza §-u uhorského trestného zákona. In: Hlas sexuální menšiny, ročník I, 1931, č. 7–8, s. 10–12.
