Meno, ktoré nikto nepoznal
Vo februári 2012 som v rámci Queer History Month moderovala diskusiu s českými historikmi o ich knihe Homosexualita v dějinách české kultury. Hovorili sme aj o prvom československom medzivojnovom časopise pre queer komunitu – o Hlase sexuální menšiny. Väčšina textov v ňom vychádzala po česky. Slovenské príspevky však písal jediný autor: Imrich Matyáš.
Na diskusii sedeli aj ľudia, ktorí boli aktívni v slovenskom queer hnutí v 90. rokoch. Obrátila som sa na nich s otázkou, či toto meno poznajú. Nepoznal ho nikto.
Práve tento moment bol pre mňa začiatkom dlhšieho výskumu. Meno, ktoré zrazu vystúpilo z poznámok pod čiarou, otvorilo celé zabudnuté dejiny queer hnutia v Československu – a najmä na Slovensku. Dejiny, o ktorých sme dovtedy vedeli len málo, hoci sa nás bytostne týkali.
Štyri čierne zošity
O niekoľko mesiacov neskôr, v novembri 2012, mi zavolala Romana Schlesinger, vtedajšia vedúca queer komunitného centra a zakladateľka Dúhového Pridu v Bratislave. Získala písomnosti po Mariánovi Vojtekovi, aktivistovi z 90. rokov a jednom zo zakladateľov prvého slovenského združenia na obhajobu práv homosexuálnych občanov, Ganymedes.
Medzi dokumentmi sa nachádzali štyri čierne zošity. Niektoré strany boli písané úhľadným rukopisom, iné na stroji. Boli v nich denníkové záznamy, eseje, analýzy, kópie korešpondencie, výzvy politikom a lekárskym autoritám, svedectvá o nútenej liečbe aj dlhý zoznam queer ľudí od antiky až po vtedajšiu súčasnosť.
Autorom bol Imrich Matyáš.
Pre mňa to už v tej chvíli nebola náhoda. Bola to výzva. Odvtedy výskum Matyášovho príbehu pripomínal chvíľami detektívne pátranie, dnes skôr sústredenú historickú prácu s detektívnymi prvkami. Každý nový dokument, každý list a každá fotografia dopĺňali obraz človeka, ktorý bol desaťročia takmer neviditeľný, hoci patril medzi najdôležitejšie osobnosti queer emancipácie v našom priestore.
Úradník, ktorý sa stal hlasom menšiny
Imrich Matyáš sa narodil 24. apríla 1896 v Spišskej Novej Vsi. Študoval na reálnom gymnáziu v Žiline a podobne ako mnohí mladí muži jeho generácie narukoval počas prvej svetovej vojny na front, kde bol zranený. Krátko po vzniku Československa odišiel pracovať do Bratislavy. Mesto sa stalo jeho domovom až do konca života.
Pracoval ako úradník v oblasti sociálneho a dôchodkového poistenia. Navonok teda viedol pomerne nenápadný život štátneho zamestnanca. Popri tom však robil niečo, čo bolo v jeho dobe mimoriadne odvážne: verejne a systematicky sa zasadzoval za práva homosexuálnych ľudí a za zrušenie paragrafov, ktoré kriminalizovali rovnakopohlavný intímny život.
Keďže historické pojmy sa v priebehu času menili, v tomto texte používam ako zastrešujúce slovo queer. V dobových citáciách však ponechávam dobový jazyk, napríklad označenia „homoeroti“, „homosexuálni“ či „rovnopohlavne milujúci“.
Paragraf, ktorý ničil životy
Situácia na Slovensku bola po vzniku Československa legislatívne podobná ako v Maďarsku. V platnosti zostal uhorský trestný zákon z roku 1878 a s ním aj paragraf 241, ktorý trestal rovnakopohlavný styk medzi mužmi. České krajiny sa riadili rakúskym trestným poriadkom, ktorý postihoval intímny styk medzi osobami rovnakého pohlavia ešte prísnejšie a vzťahoval sa aj na ženy.
Cieľom medzivojnového queer hnutia v Československu bolo dosiahnuť zrušenie týchto paragrafov a rovnocenné postavenie homosexuálnych ľudí s majoritou. Právna dualita mala byť len dočasná. Nový trestný zákonník sa začal pripravovať už v 20. rokoch a ľudia z hnutia sa snažili, aby ich autori právnej reformy počúvali. V roku 1937 sa zdalo, že by mohlo dôjsť aspoň k čiastočnej dekriminalizácii. Nové návrhy sa však pred vypuknutím druhej svetovej vojny a rozbitím republiky už nestihli uviesť do života.
Aktivizmus ako každodenná práca
Matyášov aktivizmus nebol jednorazovým gestom. Nebol to jeden článok, jedna prednáška ani jeden list. Bola to dlhodobá, trpezlivá a často osamelá práca, ktorú vykonával popri zamestnaní a na vlastné riziko.
V 60. rokoch, keď sa obzeral za svojím životom, opísal vlastnú činnosť v tretej osobe. Tento súpis je mimoriadne cenný, pretože ukazuje šírku jeho práce:
- pod vlastným menom publikoval v Hlase sexuální menšiny články a kritiky namierené proti paragrafu 241;
- časopis a hnutie finančne podporoval;
- organizoval prednášky v užšom kruhu, na ktorých sa diskutovalo aj o homosexualite;
- získaval predplatiteľov Hlasu a šíril ho medzi ľuďmi;
- posielal Hlas zadarmo lekárom, vedeckým autoritám, súdom a niektorým sudcom;
- ľuďom obvineným podľa paragrafu 241 poskytoval bezplatné rady a právne pokyny;
- pri každej príležitosti – v úrade, na polícii či inde – vysvetľoval vedecký pohľad na homosexualitu a odmietal nespravodlivý trestný paragraf;
- udržiaval kontakt s nemeckým hnutím a prenášal jeho argumenty do československého prostredia;
- oslovoval významných prednášateľov, aby vo svojich vystúpeniach hovorili aj o rovnopohlavnej láske.
O Matyášovej činnosti sa dozvedela aj polícia. Najmä po februári 1948 zažil z jej strany šikanovanie a tlak. Národná bezpečnosť sa ho pokúšala získať na udávanie homosexuálnych ľudí. Matyáš však neskôr napísal, že sa „tejto činnosti samozrejme neprepožičal“.
Bratislavská pobočka Hlasu
Najviditeľnejšou platformou medzivojnového queer hnutia v Československu bol časopis Hlas sexuální menšiny. Vychádzal s prestávkami v rokoch 1931 až 1938 a jeho pražská redakcia vnímala Matyáša ako svoju „bratislavskú pobočku“.
Matyášove články boli prevažne politické glosy. Snažil sa v nich zhromaždiť čo najviac argumentov proti kriminalizácii homosexuality. Občas písal aj historické texty o osobnostiach, o ktorých sa vedelo alebo predpokladalo, že patrili „k našincom“. Prostredníctvom príkladov týchto výnimočných, vzdelaných a spoločensky prínosných ľudí dokazoval, že je neúnosné prenasledovať človeka za city a dobrovoľné vzťahy, ktoré nikomu neškodia.
Hlas nebol iba časopisom. Bol priestorom argumentácie, svojpomoci, kontaktov a nádeje. V čase, keď verejný jazyk o homosexualite často používal slová ako zvrhlosť, perverzia alebo škandál, Hlas prinášal iný slovník: dôstojnosť, práva, vedecké poznanie, humanita.
Praktická pomoc namiesto veľkých slov
Matyáš vo svojich zápiskoch uvádza desiatky prípadov ľudí, ktorým sa snažil pomôcť. Niekomu poskytoval právne rady, inému sprostredkoval kontakt s lekárom, ďalšiemu pomáhal zvládnuť policajné vyšetrovanie.
Dôležitú rolu v tejto sieti zohral psychiater Karol Matulay. Bol ochotný písať posudky tak, aby sa obžalovaní nedostali do väzenia. Neznamená to, že by bol od začiatku jednoznačným obhajcom queer ľudí v dnešnom zmysle slova. Skôr sa zdá, že Matyáš si s ním postupne vybudoval dôveru a podarilo sa mu otvárať priestor pre citlivejší odborný prístup.
Práve podobné skúsenosti priviedli Matyáša k tomu, aby napísal akýsi manuál pre ľudí z bratislavskej komunity: ako sa správať na polícii či na súde, čo hovoriť, čo rozhodne nehovoriť, ako sa nenechať zlomiť a ako neohroziť ďalších ľudí.
Nešlo už iba o rady šírené ústne medzi priateľmi. Bol to niekoľkostranový text určený na ďalšie šírenie. Slúžil ako prevencia, ale aj ako nástroj sebaobrany v prostredí, kde samotný zákon vystavoval ľudí vydieraniu.
Ako žiť dobrý život v nedobrých podmienkach
Matyáš však neradil iba to, ako sa správať voči represívnym orgánom. Zaujímalo ho aj to, ako možno napriek prekážkam žiť dôstojný a spokojný život. Jeho rady sú z dnešného pohľadu miestami dobové, miestami opatrné, miestami prekvapivo moderné. V každom prípade vychádzali zo skúsenosti človeka, ktorý vedel, akú cenu môže mať neopatrnosť, ale aj aké ničivé môže byť celoživotné sebazapieranie.
Medzi jeho odporúčaniami sa objavovali napríklad tieto zásady:
- najprv sa vyrovnať sám so sebou a prijať svoju identitu;
- stať sa vo svojom povolaní čo najlepším pracovníkom, pretože hmotná istota je základom usporiadaného života;
- vystupovať sebavedomo, s vedomím vlastnej čestnosti a dobre vykonanej práce;
- nepohŕdať femínnymi homosexuálnymi ľuďmi a nezatracovať ich;
- pri príležitosti vysvetľovať vedecký pohľad na homosexualitu a vyvracať osočujúce reči;
- nevstupovať do manželstva „len pred svetom“, ani po dohode s manželkou;
- odmietať pokusy o „liečenie“ homosexuality;
- pri policajnom vyšetrovaní zachovať pokoj, rozvahu a ľudskú dôstojnosť;
- nikdy neprezrádzať iných ľudí z komunity;
- morálne aj hmotne podporovať hnutie a vážiť si tých, ktorí sa zasadzujú za emancipáciu sexuálnej menšiny.
V Matyášových radách sa spája opatrnosť človeka žijúceho v represívnom prostredí s hlbokou vierou, že queer ľudia majú právo na dobrý život bez hanby a celoživotnej pretvárky, prežívaný so sebavedomím a dôstojnosťou.
Sieť, ktorá siahala za hranice
Matyáš nebol izolovaný samouk. Bol súčasťou širšej európskej siete sexuálnej reformy. Angažoval sa v československých spolkoch zameraných na sexuálnu reformu spoločnosti a udržiaval kontakty aj s nemeckými organizáciami, najmä s Vedecko-humanitným výborom. Vďaka tomu sa k nemu dostávali časopisy, odborná literatúra a argumenty, ktoré potom prenášal do československého prostredia.
Počas výskumu som narazila na meno Kurta Hillera, nemeckého právnika, spisovateľa a gay aktivistu. Matyáš s ním udržiaval pravidelnú korešpondenciu. Keď som oslovila Kurt Hiller Gesellschaft, či sa v jeho pozostalosti „náhodou“ nenachádza niečo o Imrichovi Matyášovi, odpoveď prišla o niekoľko dní. V archíve mali približne päťdesiat listov a pohľadníc, ktoré Matyáš Hillerovi poslal.
Bola to ďalšia dôležitá stopa. V týchto listoch Matyáš prezradil viac o svojom živote, priateľoch aj o ďalších aktívnych členoch bratislavskej komunity.
Kurt Hiller navštevoval Československo od konca 20. rokov. V Bratislave niekoľkokrát prednášal a Matyáš tieto prednášky v spolupráci so spolkom Urania organizoval. Nebol však jedinou významnou osobnosťou, s ktorou Matyáš udržiaval kontakt.
Magnus Hirschfeld v Bratislave
Medzi najdôležitejšie osobnosti, ktoré Matyáš priviedol do bratislavského prostredia, patril Magnus Hirschfeld – nemecký lekár, sexuológ a jeden z najznámejších priekopníkov hnutia za emancipáciu queer ľudí. Keď Hirschfeld absolvoval prednáškové turné po Československu, navštívil Prahu, Brno aj Bratislavu. Matyáš ho pri tejto príležitosti sprevádzal.
Počas jednej prechádzky sa Matyáš Hirschfeldovi posťažoval na queer ľudí, ktorí sa nechceli zapojiť do hnutia. Hirschfeld ho upokojil vetou, ktorá presne vystihuje étos Hirschfeldovej angažovanosti:
„Aj tých nečinných musíme do slobody strhnúť.“
Aj po Hirschfeldovej smrti zostal Matyáš v kontakte s jeho blízkym spolupracovníkom Karlom Giesem. Ten mu v liste opísal okolnosti Hirschfeldovho náhleho skonu a požiadal ho ako hovorcu československého hnutia, aby tieto informácie rozšíril medzi svojich ľudí. Aj z pohľadu zahraničia bol teda Matyáš vnímaný ako človek, ktorý má za sebou okruh, sieť a komunitu.
Kto boli „jeho ľudia“?
Kto tvoril Matyášov okruh? Boli to bezmenní priatelia z miestnej bratislavskej komunity, ale aj konkrétni ľudia, ktorých osudy dnes postupne vystupujú z archívov a fotografií. Pri skúmaní jednej fotografie z kúpeľov v Ľubochni som sa dostala k menám Mikuláš a Zoltán Kleinovci, Béla Bárdos a Ferencz Bodó. Pátranie po ich osudoch ma priviedlo až k príbuzným Kleinovcov v Izraeli. Vďaka nim sa podarilo získať ďalšie informácie a fotografie, na ktorých je aj Matyáš.
Príbehy týchto ľudí ukazujú, že queer dejiny nie sú iba dejinami identity. Sú aj dejinami priateľstva, solidarity, strát a pokusov o záchranu. Matyáš sa počas vojny snažil pomôcť aj Bélovi Bárdosovi a Ferenczovi Bodóovi, ktorí boli rasovo prenasledovaní. Napokon boli prezradení a deportovaní do koncentračných táborov, kde zahynuli. Po druhej svetovej vojne Matyáš písal Hillerovi, že počas vojny stratil mnohých priateľov z komunity a nedokáže sa s tým vyrovnať. Jeho osobný príbeh sa tak preplieta s dejinami prenasledovania, vojny a povojnového ticha.
Po vojne: nový režim, starý tlak
Po roku 1948 sa o Matyáša začalo intenzívne zaujímať mravnostné oddelenie a Štátna bezpečnosť. Snažili sa ho získať na spoluprácu. Pre režim boli homosexuálni ľudia potenciálne vydierateľní, a teda použiteľní v rôznych politických hrách.
Matyáš napriek tlaku neprestal s osvetovou činnosťou. Naďalej organizoval súkromné prednášky o homosexualite a písal listy vedeniu Komunistickej strany. Pripomínal jej predstaviteľom sľuby z 30. rokov, že ak sa dostanú k moci, zrušia paragrafy trestajúce rovnakopohlavný styk.
V roku 1950 však došlo k zjednoteniu trestnej legislatívy v Československu a paragraf 241 začal platiť pre celú republiku. Trestal rovnakopohlavný styk medzi mužmi aj ženami. Matyášovo úsilie sa tým stalo ešte osamelejším, ale neprestalo.
Humánny pokrok, nie úplné víťazstvo
V 50. rokoch Matyáš opäť oslovoval vedecké autority a hľadal podporu pre zmenu zákona. V roku 1961 skutočne došlo k čiastočnej dekriminalizácii: zrušila sa trestnosť dobrovoľného rovnakopohlavného styku medzi dospelými osobami od 18 rokov.
Matyáš si v ten deň do denníka zapísal, že ide o humánny pokrok, ale nie o úplné víťazstvo. V jeho návrhoch sa objavovala aj požiadavka, aby boli trestané činy nenávisti voči homosexuálnym osobám. Teda činy, ktoré sa na Slovensku stali trestnými až o mnoho desaťročí neskôr.
Tento detail ukazuje, že Matyáš neuvažoval iba o zrušení jedného paragrafu. Premýšľal o širšej ochrane dôstojnosti, bezpečia a práv ľudí, ktorí boli dlhodobo vystavení nenávisti a vydieraniu.
Závet v zošitoch
Počas 60. rokov sa Matyáš rozhodol spísať svoje spomienky na aktivizmus. Nazval ich závetom. Podľa jedného z jeho známych rozdelil tieto zošity viacerým členom malej queer komunity v Bratislave, ktorá sa stretávala v istých podnikoch. S jedným z nich som sa osobne stretla. Rozprával mi, že on a ďalší mladší ľudia už Matyášovi veľmi nerozumeli. Nechápali, prečo mu tak záleží na zachovaní spomienok na medzivojnové queer hnutie a jeho zápasy. Napriek tomu časť denníkov a svedectiev uchovával doma celé desaťročia. V roku 2013 ma kontaktoval a daroval mi ďalšie dva diely Matyášových zošitov.
Po jednom novinovom článku sa mi ozvali aj príbuzní Matyášovej sestry. Dozvedela som sa, že po Matyášovom dedičstve v rodine takmer nič nezostalo. Jeho písomnosti, knihy, fotoalbumy, obrazy a ďalšie veci boli vyhodené alebo rozpredané. V roku 1974, po zistení očného ochorenia, ktoré malo viesť k slepote, Matyáš spáchal samovraždu vo svojom byte. Bol spopolnený a jeho urnu si nikto nikdy nevyzdvihol. Jeho popol bol rozptýlený na rozptylovej lúke bratislavského krematória nasledujúci rok.
Prečo na Matyášovi záleží
Keď som v rokoch 2014 a 2020 pripravovala výstavy o Imrichovi Matyášovi, písali mi ľudia z queer komunity, že je škoda, že jeho príbeh nepoznali v čase, keď dospievali. Pomohlo by im vedieť, že nie sú sami nielen v prítomnosti, ale ani v minulosti.
Práve v tom je Matyášov príbeh taký dôležitý. Vyvracia predstavu, že queer ľudia sa na Slovensku objavili až po páde železnej opony alebo že „to všetko prišlo zvonka“. Ukazuje, že aj u nás existovali ľudia, ktorí premýšľali, písali, organizovali sa, pomáhali si a bojovali za dôstojnosť dávno pred rokom 1989.
Výskum Imricha Matyáša sa ešte neskončil. Celkom nedávno som ho napríklad identifikovala na fotografii v zbierkach Magnus Hirschfeld Gesellschaft, ktorú sa dovtedy nepodarilo správne určiť ani datovať. Aj po rokoch teda pribúdajú nové stopy.
Zároveň je čoraz jasnejšie, že Matyášov príbeh si zaslúži knižnú podobu. Nie iba ako biografia jedného človeka, ale ako príbeh celej komunity, ktorá bola dlho vytláčaná z verejnej pamäti. A možno aj ako pripomienka, že dejiny práv a dôstojnosti nevznikajú samy od seba. Niekto ich musí písať, niesť, uchovávať a odovzdávať ďalej.
Imrich Matyáš to robil takmer celý život.
