Anders als die Andern: film, ktorý chcel zmeniť zákon

V roku 1920 berlínsky cenzorský úrad zakázal verejné premietanie nemého filmu Anders als die Andern (Odlišný od druhých). Rok predtým mal film v nemeckých kinách úspech, no čoskoro vyvolal odpor konzervatívnych cirkevných kruhov, ultrapravicových a často antisemitských skupín. Nebezpečný nebol preto, že by zobrazoval erotiku. Nebezpečný bol tým, že homosexuálnu lásku ukazoval ako ľudskú, dôstojnú a hodnú ochrany.

Film z roku 1919 patrí k priekopníckym dielam svetovej kinematografie. Ako jeden z prvých zobrazil lásku medzi dvoma mužmi bez výsmechu, patologizovania či morálneho odsúdenia. Práve to sa stalo dôvodom jeho cenzúry. Neobsahoval nič, čo by bolo možné označiť za pornografiu alebo explicitnú erotiku, a predsa ho cenzorská komisia stiahla z verejného premietania. Oficiálne zdôvodnenie hovorilo, že by mohol „zvádzať“ mladých ľudí k homosexualite.

Dnes táto argumentácia pôsobí absurdne, v dobovom kontexte však presne vystihuje strach spoločnosti z viditeľnosti homosexuálnych ľudí. Film nepredstavoval hrozbu svojimi obrazmi, ale svojou myšlienkou: že láska medzi ľuďmi rovnakého pohlavia nie je zločin, choroba ani morálne zlyhanie.

Film režíroval Richard Oswald, ktorý scenár napísal spolu s Magnusom Hirschfeldom, sexuológom a zakladateľom Inštitútu pre sexuálne vedy v Berlíne. Hirschfeld celý život zasvätil vedeckému výskumu sexuality a osvete, ktorá mala prispieť k zrušeniu zákonov kriminalizujúcich homosexuálnych ľudí. Na vzniku filmu sa podieľal aj finančne.

Výnimočnosť filmu spočívala nielen v tom, že zobrazoval vzťah dvoch mužov v pozitívnom svetle. Bol zároveň otvorenou kritikou nemeckého paragrafu 175, ktorý trestal sexuálne vzťahy medzi mužmi. Sám Hirschfeld sa vo filme objavil v úlohe lekára a osvietenca. V istom zmysle teda hral sám seba.

Do hlavných úloh zaľúbených mužov obsadil režisér Conrada Veidta, slávneho nemeckého herca známeho neskôr aj z filmu Kabinet doktora Caligariho, a Fritza Schulza, ktorý mal za sebou aj pred sebou bohatú filmovú kariéru.

Anders als die Andern rozpráva príbeh huslistu Paula Körnera, ktorého hrá Conrad Veidt. Körner sa zaľúbi do svojho študenta Kurta Siversa, stvárneného Fritzom Schulzom. Ich postupne sa rozvíjajúci vzťah si všimne vydierač, ktorý Körnerovi hrozí, že jeho orientáciu zverejní.

Körner mu spočiatku platí za mlčanie. Keď však vydieračove nároky narastajú, odmietne v platení pokračovať. Tým sa dostáva do situácie, ktorú v tom čase poznalo mnoho homosexuálnych mužov: ak sa bránili vydieraniu, riskovali, že sa sami stanú predmetom vyšetrovania, verejného poníženia a spoločenského vylúčenia.

Film je vystavaný na striedaní prítomného deja a návratov do minulosti. V úvodných scénach vidíme Körnera, ako číta noviny plné správ o nevysvetliteľných samovraždách. Divák postupne pochopí, že za mnohými z nich sa skrýva práve paragraf 175, strach z odhalenia a život v prostredí, ktoré homosexuálnym ľuďom odopieralo dôstojnosť.

Dôležitú úlohu vo filme zohráva postava doktora Hirschfelda. V jednej zo scén sa naňho obrátia Körnerovi rodičia, ktorí nechápu, prečo sa ich syn neožení a prečo je iný, než od neho očakávajú. Hirschfeld im vysvetľuje, že homosexualita nie je chyba, zločin ani choroba, ale prirodzený variant ľudskej sexuality.

Jeho slová sú určené rodičom vo filme, no v skutočnosti mieria priamo k divákom. Film tu naplno využíva svoj osvetový rozmer: chce nielen rozprávať príbeh, ale aj meniť pohľad publika. Hirschfeldov odkaz možno zhrnúť jednoducho: spravodlivosť sa môže začať až tam, kde predsudok nahradí poznanie.

Po rozhovore rodičov s Hirschfeldom sa Paulov vzťah s Kurtom upevní. Muži sa viac stretávajú a v jednej zo scén sa držia za ruky v parku. Práve tam si ich všimne vydierač, ktorý začne Paula systematicky vydierať. Keď sa napokon vláme do jeho domu, vyjde najavo, že ho už dlhší čas držal v strachu. Kurt sa zľakne a utečie.

Paul Körner sa rozhodne podať trestné oznámenie. Na súde síce dosiahne odsúdenie vydierača, ale cenu za tento krok zaplatí on sám. Jeho orientácia sa stane verejne známou, rodičia a priatelia ho zavrhnú a prichádza aj o pracovné príležitosti. Osamelý a zlomený napokon siahne po liekoch, predávkuje sa a zomiera.

Keď sa k nemu Kurt vráti, nájde ho už mŕtveho. V bolesti nad stratou milovaného človeka chce tiež ukončiť svoj život. V poslednej scéne však opäť vstupuje do deja doktor Hirschfeld a zastaví ho. Jeho výzva je zároveň posolstvom celého filmu: „Ty musíš žiť. Musíš žiť preto, aby si zmenil predsudky, pre ktoré sa tento muž stal jednou z nespočetných obetí. Musíš obnoviť jeho česť a priniesť spravodlivosť jemu, všetkým pred ním aj všetkým po ňom. Spravodlivosť vďaka poznaniu!“

Záverečný obraz je jednoznačný: otvorená kniha trestného poriadku, paragraf 175 a ruka, ktorá ho preškrtáva. Film sa tak nekončí iba tragédiou jednotlivca, ale politickou požiadavkou. Žiada zmenu zákona, ktorý vytváral podmienky pre vydieranie, hanbu, strach a samovraždy.

Pri dnešnom sledovaní môžu niektoré scény pôsobiť skratkovito, účelovo alebo príliš didakticky. No práve táto didaktickosť patrí k dobe, v ktorej film vznikol. Hirschfeld a ďalší reformátori verili, že vedecké poznatky, opakovane vysvetľované a sprístupňované verejnosti, dokážu meniť spoločenské postoje. Film bol pre nich nástrojom osvety aj politickej intervencie.

Jeho verejný život však trval krátko. Po zákaze bolo povolené premietať ho len súkromne a len zdravotníckym pracovníkom. Po nástupe Hitlera k moci nacisti vyplienili Hirschfeldov Inštitút pre sexuálne vedy a zničili aj väčšinu kópií filmu.

Z pôvodného filmu sa zachovalo približne štyridsať minút. Hirschfeld ich v roku 1927 použil vo svojom inom filme Gesetze der Liebe (Zákony lásky). Ten sa koncom 20. rokov dostal do Ruska, kde ho po desaťročiach objavili pracovníci UCLA Film & Television Archive. Vďaka ich práci sa podarilo film zrekonštruovať tak, aby bol opäť pozerateľný a zrozumiteľný pre súčasné publikum.

Po rokoch sa Anders als die Andern vrátil aj do Nemecka. V roku 2016 ho premietali na 66. ročníku Berlínskeho medzinárodného filmového festivalu. Film, ktorý mal byť umlčaný, sa tak znova stal súčasťou verejnej pamäti.

Anders als die Andern dnes nie je dôležitý iba ako filmová rarita. Je to dokument o tom, ako skoro sa v Európe objavili argumenty, ktoré znejú moderne aj po viac než sto rokoch: že homosexualita nie je choroba, že láska medzi dospelými ľuďmi nemá byť trestaná a že zákony môžu ľudí nielen chrániť, ale aj ničiť.

Je to zároveň pripomienka, že kvír dejiny nie sú len dejinami utrpenia. Sú aj dejinami odvahy, tvorivosti a pokusov meniť svet nástrojmi, ktoré boli v danej chvíli dostupné: vedou, umením, filmom, verejnou diskusiou a vytrvalou vierou, že poznanie môže viesť k spravodlivosti.