Magnus Hirschfeld a naše európske „Stonewally“

Raz za čas sa v našom priestore objaví niekto, kto príde s myšlienkou na nový aktivistický počin. Na niečo, čo tu ešte nebolo, čo môže spojiť ľudí, vytvoriť bezpečnejšie zázemie, pomenovať skúsenosť alebo posunúť verejnú diskusiu. Tak vznikol v roku 1990 Ganymedes, prvé slovenské združenie zamerané na obhajobu práv homosexuálnych občanov, spojené s menami Mariána Vojteka, Ivana Požgaia a ďalších aktivistov. Tak vznikol v roku 1994 Museion, prvé lesbické združenie v našich končinách, za ktorým stála Hana Fábry. Tak sa neskôr zrodil Dúhový Pride, spojený aj s Romanou Schlesinger, či prvé queer divadlo Nomantinels, ktoré v roku 2010 založil Andrej Kuruc.

Podobných príkladov by sme našli oveľa viac. Vždy za nimi stáli ľudia, ktorí sa rozhodli uviesť do života niečo, čomu verili. Niečo, čo malo pokračovať, rásť a prispieť k zápasu o ľudskú dôstojnosť.

Ľudia, ktorí sa aktivizmu venujú dlhodobo, si občas – z dôvodov čistej psychohygieny – robia žarty z toho, kto najbližšie príde s nápadom na niečo nové, jedinečné a najmä „prvé“. Akoby bolo hanbou pokračovať v úsilí tých, ktorí tu boli pred nami. Akoby sme si nemohli zobrať ich skúsenosti, múdrosť, ale aj poučenie z ich chýb a ľudskej nedokonalosti.

V snahe byť stále prví potom často začíname odznova. Nepoznáme vlastnú históriu, strácame kontinuitu a poľavujeme v komunitnej reflexii aj sebareflexii. A to je škoda. Práve dlhodobé, nadväzujúce a kultivované úsilie – vedomie, že nie sme osamelým začiatkom, ale súčasťou dlhšej línie – môže viesť k zmenám, o ktoré nám ide.

Keď sa pozrieme na dejiny emancipácie homosexuality a zápasov LGBT ľudí za svoje práva, zistíme, že mnohé z toho, čo sme pred piatimi, desiatimi či dvadsiatimi rokmi vymysleli, už niekto pred nami uskutočnil. Tieto prvenstvá sú pritom jedinečné aj tým, že sa nepotrebovali samy označovať za prvé. Častejšie používali iné slová: moderné, pokrokové, vedecké, humanistické a spravodlivé.

V roku 1897 vznikol v Berlíne prvý spolok na svete, ktorý sústredil svoje úsilie na obhajobu ľudí homosexuálnej orientácie a na ukončenie ich kriminalizácie. Volal sa Vedecko-humanitný výbor (Wissenschaftlich-humanitäres Komitee) a založili ho lekár a sexuológ Magnus Hirschfeld, vydavateľ Max Spohr, právnik Eduard Oberg a spisovateľ Franz Joseph von Bülow.

Názov výboru nebol náhodný. Jeho predstavitelia stavali svoju argumentáciu na dvoch pilieroch: na vedeckom poznaní a na humanistickej predstave dôstojnosti každého človeka. Ak je homosexualita prirodzenou ľudskou vlastnosťou, s ktorou sa človek rodí a ktorú nemožno zmeniť ani „vyliečiť“, potom je vedecky neopodstatnené usilovať sa o jej odstránenie. Rovnako je nezmyselné a nespravodlivé trestať prejavy lásky a príťažlivosti medzi dospelými ľuďmi rovnakého pohlavia, ak sú založené na vzájomnom súhlase a nikomu neubližujú.

Toto bola na konci 19. storočia radikálne moderná myšlienka. Výbor inicioval petíciu za zrušenie nemeckého paragrafu 175, ktorý trestal sexuálne vzťahy medzi mužmi. Pod petíciu sa podarilo získať podpisy významných osobností, medzi nimi Alberta Einsteina, Thomasa Manna, Hermanna Hesseho či Leva Tolstého. Okrem toho výbor obhajoval ľudí stíhaných podľa tohto paragrafu pred súdmi, organizoval osvetové prednášky pre verejnosť a vydával odborný časopis Jahrbuch für sexuelle Zwischenstufen.

Petícia sa do parlamentu dostala viackrát, no výboru sa zrušenie paragrafu presadiť nepodarilo. Napriek tomu dosiahol niečo zásadné: otvoril verejnú diskusiu o téme, o ktorej sa dovtedy v takom rozsahu hovoriť nedalo.

V roku 1919 založil Magnus Hirschfeld v Berlíne Inštitút pre sexuálne vedy (Institut für Sexualwissenschaft), prvé pracovisko svojho druhu na svete. Inštitút poskytoval zázemie vedcom, lekárom, psychológom a ďalším odborníkom, ktorí sa zaoberali ľudskou sexualitou, rodom, intimitou a reprodukčným zdravím. Sídlil v ňom aj Vedecko-humanitný výbor.

Jeho súčasťou bola dobre vybavená knižnica, archív a zbierky antropologických a kultúrnych artefaktov, ktoré dokumentovali rôzne podoby sexuality naprieč dejinami a geografickými regiónmi. Inštitút mal zároveň veľmi praktický rozmer: poskytoval poradenstvo manželským párom, venoval sa sexuálnej výchove, prevencii pohlavne prenosných ochorení, emancipácii žien a obhajobe občianskych práv homosexuálnych a transrodových ľudí.

Ročne ho navštívili tisíce ľudí a poskytoval veľké množstvo konzultácií. Nebol teda iba akademickým pracoviskom. Bol miestom, kde sa vedecký výskum stretával s konkrétnou pomocou ľuďom, ktorí v spoločnosti často nemali nikoho, na koho by sa mohli obrátiť.

S nástupom Hitlera k moci v roku 1933 bola činnosť inštitútu násilne ukončená. Hirschfeld, Žid, vedec a obhajca práv sexuálnych menšín, sa pre nacistov stal exemplárnym obrazom človeka, ktorý podľa ich propagandy „podkopáva“ zdravie a čistotu nemeckého národa.

Ráno 6. mája 1933 vtrhla do inštitútu skupina študentov z národnosocialistického študentského zväzu. Kričali „Spáľte Hirschfelda!“, napadli prítomných zamestnancov a priestory vyrabovali. Popoludní útok dokončili jednotky SA: budovu zabrali pre svoje potreby a časť knižnice, archívu a zbierok odviezli.

O niekoľko dní neskôr mnohé z týchto materiálov skončili v plameňoch pri neslávne známom pálení kníh na berlínskom Opernplatzi, dnešnom Bebelplatzi. Nešlo iba o zničenie jednej inštitúcie. Bol to útok na pamäť, poznanie a emancipačnú tradíciu, ktorá sa v Európe budovala desaťročia.

Hirschfeld sa v tom čase v Berlíne ani v Nemecku nenachádzal. Bol na prednáškovom turné po svete a do vlasti sa už nikdy nevrátil. Usadil sa vo Francúzsku, najskôr v Paríži a neskôr v Nice. Tam 14. mája 1935, v deň svojich narodenín, zomrel na srdcový infarkt. Mal 67 rokov.

Pre jeho najbližších, priateľov a spolupracovníkov to musel byť obrovský šok. Ešte ráno prijímal gratulácie, aby sa v priebehu dňa priania dlhého života a pevného zdravia zmenili na kondolencie. Ako keby jeho náhla smrť symbolicky uzavrela jednu veľkú epochu európskeho emancipačného úsilia.

V ten deň nezomrel iba muž, ktorého americká tlač počas jeho turné nazvala „Einsteinom sexu“. Zomrel výnimočný reformátor, vedec, priekopník prvého homosexuálneho hnutia na svete, zapálený prednášateľ, poradca a spoluautor prvého filmu, v ktorom sa objavila homosexuálna postava – Anders als die Andern (Odlišný od iných) z roku 1919.

Hirschfeld sa stal vzorom pre podobné emancipačné snahy aj za hranicami Nemecka. Dnes by sme ho možno nazvali charizmatickým verejným intelektuálom alebo dokonca influencerom svojej doby. V tridsiatych rokoch prednášal aj v Československu – v Prahe, Brne a Bratislave.

Do Bratislavy ho pozval Imrich Matyáš, slovenský úradník, publicista a jeden z prvých domácich aktérov úsilia o odtrestnenie homosexuality. Hirschfeld prednášal v malej sále Reduty o svojom výskume, o homosexualite a o potrebe zrušenia trestných paragrafov.

Keď sa neskôr spolu prechádzali v parku, Matyáš sa Hirschfeldovi posťažoval, že mnohí homosexuáli nemajú záujem angažovať sa a pripojiť sa k úsiliu pražských či bratislavských „menšinárov“. Hirschfeld týmto výčitkám určite rozumel – sám musel podobné sklamania zažívať často. Odpovedal mu však vetou, ktorá presahuje konkrétnu situáciu: „Napriek všetkému aj tých nečinných musíme do slobody strhnúť.“

V Bratislave poskytol Hirschfeld rozhovor miestnym novinám. Hovoril v ňom aj o tom, že ho na cestách neustále sprevádza „tieň samovraha“:

„Nedá mi chvíle pokoja, musím sa zasadiť za oslobodenie homosexuálnych, ktorí nevinne trpia a koľko je samovrahov, o ktorých netušíme, že príčina samovraždy je ich nezmeniteľný stav. Homosexualita nie je choroba. Je mojou povinnosťou zo všetkej sily a energie pracovať v prospech homosexuálnych a učiniť koniec tomuto tyranizovaniu. Mládež ma chápe!“

Tieto slová ukazujú, že Hirschfeldovo úsilie nebolo iba akademické. Vychádzalo z vedomia konkrétneho utrpenia ľudí, ktorí žili pod tlakom hanby, strachu, vydierania, kriminalizácie a spoločenského odmietnutia. Veda bola preňho nástrojom spravodlivosti. Nie suchou expertízou, ale cestou k dôstojnejšiemu životu.

Z francúzskeho exilu napísal Hirschfeld Matyášovi list, v ktorom reflektoval nástup Hitlera k moci a zničenie sveta, ktorý pomáhal budovať. Ani v týchto temných časoch ho však nádej úplne neopustila. Veril, že „svetlo, ktoré vyžarovalo z Nemecka do celého sveta – a dnes tam nastalo obdobie temna – sa raz vráti do Nemecka späť.“

Hirschfeld sa tejto doby už nedožil. Jeho odkaz však nezmizol. Pokračovali v ňom ďalší a pokračujú v ňom dodnes – okrem iného aj aktivity Magnus Hirschfeld Gesellschaft v Nemecku, ktoré sa venujú výskumu, pripomínaniu a sprístupňovaniu tejto tradície.

Už sa nemusíme usilovať byť prví ani druhí. Stačí vedieť, že nadväzujeme na dlhú tradíciu ľudí, ktorí pred nami hľadali jazyk, argumenty, odvahu aj inštitúcie pre zápas o dôstojnosť. V Nemecku ju výrazne spoluvytváral Magnus Hirschfeld. Na Slovensku na ňu nadviazal Imrich Matyáš.

Mnohé z toho, čo potrebujeme aj dnes, už pomenovali pred nami: potrebu vedeckých argumentov, potrebu solidarity, potrebu bezpečných priestorov, potrebu verejnej obhajoby a potrebu pamätať si vlastné dejiny. Vrátane Matyášovho dôrazu na to, že nejde o „homosexuálny boj“ v úzkom zmysle slova, ale o etický zápas za samotnú podstatu demokracie.

Ak teda hovoríme o našich európskych „Stonewalloch“, nemusíme hľadať iba jeden okamih odporu. Môžeme vidieť aj dlhú líniu práce, písania, prednášania, organizovania, poradenstva a vzájomnej podpory. Práve v nej sa ukazuje, že dejiny kvír emancipácie nie sú iba dejinami prenasledovania. Sú aj dejinami odvahy, vytrvalosti a schopnosti znovu a znovu pokračovať.