Nemecko a jeho hnutie za emancipáciu homosexuality bolo pre aktivistov z Československa či Maďarska v mnohom inšpiráciou. Po nástupe Hitlera k moci v roku 1933 sa však atmosféra drasticky zmenila. Nacistický režim zriadil oddelenie, ktoré sa zaoberalo tzv. čistotou nemeckého národa, ktorý treba oslobodiť od rôznych „neduhov“ ako homosexualita či interrupcie. Tak sa na základe rôznych udaní vyvolaných politickou manipuláciou dostalo na zoznamy homosexuálov asi 100-tisíc ľudí, z ktorých polovica bola odsúdená na trest väzením, stovky z nich boli poslaní na psychiatriu. Niektorí sa vyhli väzeniu tým, že podstúpili tzv. „dobrovoľnú“ kastráciu. Od roku 1937 sa začal v koncentračných táboroch používať na ich označenie tzv. ružový trojuholník. V nich čelili rôznym formám útrap a mučenia, vrátane neľudských pseudolekárskych pokusov. Odhaduje sa, že režim poslal do koncentračných táborov 10- až 15-tisíc homosexuálov, väčšina z nich neprežila.
Na Slovensku sa uplatňovala domáca legislatíva, homosexuálom teda naďalej hrozilo stíhanie na základe paragrafu 241, ale nedochádzalo k osobitným transportom homosexuálov do koncentračných táborov. Homosexuálni Česi a Češky v protektoráte neboli v zásade koncentračnými tábormi ohrození, riskovali však rovnako ako pred vojnou trest ťažkého žalára v bežnom väzení.
V Maďarsku v 40. rokoch štátna bezpečnosť považovala homosexuálov za "nespoľahlivých" ľudí "z hľadiska verejnej morálky". Navrhovala preto zaradiť ich do povinnej služby, počas ktorej by vykonávali nebezpečné práce pre armádu v prvej frontovej línii. Tento plán sa však nepodarilo zrealizovať.
