V denníkových záznamoch a písomnostiach po Imrichovi Matyášovi sa nachádzajú cenné zmienky o konkrétnych ľuďoch, ktorí už ďalej neuniesli taký život a perzekúcie aj zo strany polície a rozhodli sa svoj život ukončiť. V Matyášových záznamoch sa nachádzajú aj svedectvá ľudí, ktorí v 30. rokoch podstúpili tzv. liečbu svojej homosexuálnej náklonnosti. V medzivojnovom období totiž nepanoval medzi lekármi ustálený názor na pôvod homosexuality, ako to razili odborné autority z berlínskeho Inštitútu pre sexuálne vedy, že homosexualita je vrodená a nedá sa liečiť, a na rôznych klinikách ponúkali týmto ľuďom terapiu, napríklad vo forme hypnózy.
Jak možno pracovati, kterak dýchat volně,
žijem-li v přetvářce, jež srdce svírá bolné?
Jak možno pravdu šířit, hlásat: „Světlo vidět!“,
když za tu naši pravdu musíme se stydět?
Z básne „Těžko pochopiti?“ od Pavla Formana v Hlase sexuální menšiny, 1931, č. 5-6, s. 14.
.png)
